Zemana trénovanie neláka, v Bratislave mu chýbajú derby zápasy

V Slovane strávil sedem rokov, odkiaľ prestúpil do tureckého Istanbulsporu, následne zamieril do Vitasse Arnheim. Zahral si aj za Grasshopers, Paok Solón, aby svoju kariéru ukončil v portugalskej Beira Mar. Reč je o Mariánovi Zemanovi, ktorý v domácej lige získal tri majstrovské tituly, dvakrát sa tešil zo zisku Slovenského pohára a raz Superpohára. S kariérou začínal na poste útočníka, postupne sa z neho stal výborný stopér. Ako 20-ročný sa dostal do zostavy výberu Vianočných hviezd sveta, s ktorým si zahral v Miláne. My sme sa s Mariánom stretli, pripravili sme pre vás rozhovor:

V drese Slovana ste začínali ako mladý hráč, aké to boli pre vás pocity?

„Boli to skvelé pocity, človek nemal veľké skúsenosti. Hodili ma do vody, myslím si , že to dopadlo dobre, preto pocity sú dobré.“

Nie každý zažije premiéru v základnej zostave v drese Slovana na San Sire proti AC Milánu, ako si s odstupom času spomínate na toto stretnutie?

„V tom čase bolo AC Miláno najlepším mužstvo v Európe, málokto počítal s tým, že by sme uspeli. Napriek tomu sme si to užili.“

Kto bol vaším vzorom, či už v Slovane alebo inde?

„V tom čase boli najlepšími stopérmi  v Slovane Miloš Glonek a Dušan Tittel. Od nich som mohol veľa učiť.“

Zo Slovana ste odchádzali do zahraničia ako mladý hráč, bola to veľká výzva?

„Obrovská, mal som 21 rokov, sám som išiel do Turecka. Začiatky neboli ľahké, ale to človeka posilnilo.“

Aký je turečtina jazyk?

„V prvom momente, keď som ju počul, som si myslel, že to sa nedá naučiť. Po roku v Istanbule som po turecky komunikoval, naučil som sa dobre ich reč.“

Z Turecka ste zamierili do Holandska. Ani ich jazyk nie je ľahký…ako ste vnímali túto zmenu?

„Bola to príjemná zmena, čo sa týka reči, vedel som po nemecky a anglicky. Holandčina je mix týchto dvoch jazykov. Po futbalovej stránke to bolo kultúrnejšie, z finančnej stránky istejšie. Ale na druhej strane v Turecku to futbalom žije. Atmosféra na zápasoch je neopísateľná. Zápasy s Galatasarayom, Fenerbahce, či Besiktasom, to sú zážitky, na ktoré človek nezabudne.“

Ani zápasy proti Ajaxu, PSV Eidhovenu, či Feyenoordu nemuseli byť zlé..

„V tom čase bolo Holandsko viac na výslní ako je teraz. Holanďania sa pripravovali na Majstrovstvá Európy.Vybudovali sa nové štadióny, na stretnutiach bolo veľa ľudí, veľakrát boli vypredané zápasy. Kulisa bola vynikajúca, ale predsa oproti Turecku sa to nedalo porovnať. Tam tí ľudia ten futbal milujú a dávajú mu viac ako iní fanúšikovia v Európe.“

Boli ste v krajine tulipánov sám, alebo s rodinou?

„Tak na striedačku, ale v princípe sám. Občas za mnou prišla sestra, rodina, či priateľka.“ 

Hovorí sa, že život vo Švajčiarku je ideálny, môžete to potvrdiť?

„V Zürichu to bola krátka epizóda. Ak by som to opísal, také to bolo nalinajkované. Chýbal mi tam ošiaľ k futbalu, bolo to spontánne. Nie sú tam futbalisti na takej úrovni, aby ich fanúšikovia zbožňovali ako tomu bolo v Turecku. Ani štadióny v tom čase neboli na takej úrovni čo sa týka návštevnosti. Čo sa týka futbalu,  Zürich je pekné mesto, ale emočné zážitky zo zápasov mi chýbajú.“  

Kariéru ste končili v Portugalsku, v krajine aktuálnych majstrov Európy..

„Hral som v tam v čase, kedy sa podobne ako tomu bolo v Holandsku krajina pripravovala na Majstrovstvá Európy. Investovalo sa veľa do nových štadiónov, aj my sme mali nový stánok v Baira Mar. Končil som tu kariéru,  na tréningoch bola morálka trošku nižšia. Všetko to bolo brané s nadhľadom, nebolo to také prísne.“

Precestovali ste viacero krajín. Ako vás brali ako legioánara, museli ste byť o triedu lepší ako domáci hráči?

„Nikdy som nemal pocit, že by mi to dávali najavo. Vždy som bol prijatý do kolektívu. Myslím si, že mi pomohla aj skutočnosť, že som mal rád cudzie jazyky. Rýchlo som dokázal komunikovať v jazyku toho mužstva, kde som pôsobil. Čo určite viacerí spoluhráči, alebo tréneri ocenili. Ja som bol v tých krajinách spokojný, nespomínam si ani na jedno pôsobisko, odkiaľ by som chcel utiecť.“

V kariére vás pomerne často brzdili zranenia, či už s rameno, kolenom alebo chrbtom., pre ktoré ste museli ako 31-ročný ukončiť kariéru. Ako ste to vnímali, určite to nebolo ľahké..

„Je to jedna vec z mojej kariéry, na ktorú nerád spomínam. Možno sa dalo aj viac dosiahnuť, ale ja s tým už nič nenarobím.Naučil som sa s tým žiť.“

Váš návrat do Slovana bol okorenený titulom, ktorý ste na Tehelné pole vrátili po desiatich rokoch. Takýto návrat domov určite potešil?

„To bola nádhera. Nikto to príliš nečakal. Slovan sa v tom čase posúval na pozície, kam patrí. Sme radi, že to takto vyšlo, spomienky sú skvelé. Na zápasy chodilo veľa ľudí. Užili sme si aj stretnutie s SSC Neapol. Boli to ešte chvíľky, keď to v bratislavskom futbale žilo.“ 

.

 

Nové Tehelné pole utešene rastie.  Pomôže to Slovanu?

„Bratislava si zaslúži lepší štadión ako momentálne má. Nechcem povedať, že futbal v Bratislave upadol, ale je na obrovskom ústupe, oproti tomu, čo to v minulosti bolo. Nový štadión by mal pomôcť k rozbehu do lepšieho futbalového obdobia. Ja by som bol rád ak by sa aj Inter vrátil na svoje pozície. Derby zápasy v Bratislave chýbajú. Aj ľudia by sa vrátili viac k futbalu. Futbal je z pohľadu fanúšikovskej základne fenomén. Na Slovensku je to žiaľ pravý opak.“

Viete si sám seba predstaviť v budúcnosti v pozícii trénera v Slovana?

„Čím dlhšie trvá obdobie bez trénovania, tým je ten návrat ťažší. Som dlhšie bez futbalu, človek robí iné aktivity, v ktorých sa nájde. Hoci futbal mám strašne rád, treba mu pri trénerstve obetovať veľa. Preto ma už táto myšlienka neláka.“

Fanúšikovia vás poznajú z televíznej obrazovky, kde pôsobíte v pozícii spolukomentátora futbalových zápasov. Napĺňa vás táto práca?

„Je to super. Veľmi sa teším, keď idem spolukomentovať zápas. Toto je jedna z vecí čo ma baví, človek nikdy pred zápasom nevie, či to bude nudný zápas, či bude vôbec čo komentovať alebo naopak.“

Čomu sa dnes venujete?

„Máme firmu na autodopravu a venujem sa aj realitám.“