Zahral si proti Chelsea, potom „kopal“ za Báč

Ďalším z odchovancom v belasom drese bol defenzívny univerzál Maroš Puchner. Vo svojej kariére mu nevyšli z rôznych príčin zahraničné angažmány, ak nepočítame pôsobenie v rakúskych nižších súťažiach. V Slovane zažil aj pád do druhej ligy. O svojom pôsobení v belasom drese nám Maroš viac prezradil v nasledujúcom rozhovore.

Aké  boli vaše futbalové začiatky?

„Ako päťročný som začínal s hokejom. Pol roka som hral hokej, tam mi to moc nešlo. Prešiel som na futbal, od prípraviek som pôsobil v Slovane až do doby, kým som z neho neodišiel.“

V Slovane ste pôsobili aj v časoch, kedy mu to nešlo tak ako po športovej tak i po ekonomickej stránke. Aké to bolo pre mladého hráča, ktorý bol odkázaný na príjem, ten ale pravidelne neprichádzal?

„Keď som skončil v doraste išiel som na vojnu. Následne som bol asi štvrť roka v B mužstve, kde si mal všimol vtedajší tréner A mužstva Slovana pán Galis. V tom čase to bolo finančne celkom dobre. Potom však nastali problémy, prišli horšie obdobia, počas ktorých sme nedostali aj pol roka výplaty. Neskôr nám tie peniaze vyplatili naraz.“

Keď Slovan zostúpil do druhej ligy, viacerí hráči Slovana smerovali do Družstevníku Báč. Ako to bolo vo vašom prípade?

„Posledný polrok som bol preradený do B mužstva. Hľadal som si nový klub. Bol som na skúške v Bohemianse Praha a Chimki Moskva.  V Prahe sme boli na všetkom dohodnutí, mal som tam aj veci, bol som tam takmer mesiac. Slovan chcel za mňa veľa peňazí. Musel som sa preto vrátiť . Napokon som išiel do Báču. Zo Slovana sme tam boli na hosťovaní, ktoré sa neskôr zmenilo na trvalý prestup.“

Nielen pre Vás bol určite zaujímavý zápas proti Slovanu, kde ste dokázali s Báčom vyhrať na Tehelnom Poli 2:1 (16.10.2004). Na Slovensku to bola senzácia, malá obec Báč, dobila Bratislavu. Aké to boli pocity, nastúpiť „doma“ a proti „svojim“?

„Polovica mužstva sme boli v Báči zo Slovana. Pre nás išlo skôr o prestíž, výzvu pokúsiť sa na Slovane vyhrať. Neboli sme však ukrivdení, v Slovane neboli peniaze, potrebovali sme zmenu. Báč bol v tom čase finančne v poriadku.  Každopádne  bolo to také zvláštne, keď malá dedinka vyhrala na Slovane.“

Samotný Báč, ale na futbalovej scéne dlho nevydržal, čo sa ním stalo?

„Odišiel som z Báču rok predtým ako sa to tam rozpadlo. Neviem preto povedať, čo sa stalo. V čase, keď som odchádzal to nebolo úplne zlé. My sme s Báčom za môjho pôsobenia mali vtedy vysoké ambície. Boli sme chvílu aj tretí v druho-ligovej tabuľke, skončili sme piatí. Druhá liga mala slušnú úroveň. Hrávali sme prípravné zápasy s prvoligistami, v jednom z nich sa nám podarilo poraziť Inter 5:2. Boli sme šťukou v druhej lige. Na domáce zápasy chodievalo 3000 ľudí. V derby zápase s Dunajskou Stredou, na Žitnom ostrove prišlo dokonca 8000. Báč financovali nadšenci, ktorí klub držali nad vodou. Okrem Slovanistov tu hrali napríklad Tomčák, Hodek, Filo, Holec, pol roka aj Majoroš, trénoval nás pán Mentel. Boli sme dobrá partia, podmienky, čo sa týka štadióna boli skromné, ale sila mužstva bola dosť vysoká.“

Kam smerovali vaše kroky po odchode z Báču ?

„Hral som v Rakúsku tretiu, štvrtú  ligu za viaceré mužstvá. Myslím, že som tam strávili päť alebo šesť sezón, po ktorých som zamieril do Dunajskej Lužnej, kde hrám dodnes. Účinkovanie v Rakúsku som bral ako profesionálny futbal, ale akonáhle som začal pracovať v banke,  už som nestíhal chodiť na tréningy.  V Dunajskej Lužnej sme postupne postupovali zo štvrtej ligy do tretej.  Aktuálne sa snažíme o postup do druhej ligy.“

Nielen s Báčom ste hrali proti Slovanu, v roku 2013 sa Dunajská Lužná stretla so Slovanom v Slovenskom pohári, už ste starší, zápas ste asi vnímali inak, že?

„Pamätal som si iba Roba Vitteka, s ktorým som v Slovane hral tri roky. Ostatných som si už nepamätal. Ani z realizačného tímu nikoho, okrem pána Švehlíka. Zo Slovana som už preč 12 rokov. Je to môj materský klub, s  B mužstvom sme hrávali proti sebe v tretej lige. Bol to dobrý zápas, na ktorý prišlo okolo 1000 ľudí.“

Maroš Puchner s číslom 8 proti Slovanu

Vo vašej generácii ste boli viacerí, ktorí reprezentovali Slovensko v mládežníckych kategóriach,  prešli ste aj vy týmito výbermi?

„V mládežníckych výberoch som bol v každom. V „21“som bol počas ME do 21, ktoré boli v Bratislava náhradníkom v širšom výbere Dušana Radolského. Do užšieho kádra som sa nedostal. Za pána Barmoša som pravidelne hrával v tejto kategórii.“

Krátky čas ste pôsobili aj v Prievidzi, prečo?

“ V roku 1999 som bol na polročnom hosťovaní v Prievidzi, nakoľko v tom čase prišiel do Slovana pán Ducký, nakúpilo sa viacero hráčov.  Prievidza hrala prvú ligu, podmienky na futbal tam boli na dobrej úrovni. Hralo tu viacero skúsených hráčov ako napríklad Hajdučko, Urblík, Perniš, Oršula, Krško. Po návrate z hosťovania som hrával za B mužstvo Slovana, ktoré hralo druhú ligu. Stalo sa mi sedemkrát, že som  v sobotu nastúpil za A mužstvo a v nedeľu za B mužstvo.  Mal som 26-27 rokov, ideálny vek pre športovca. Obe ligy mali v tom čase slušnú úroveň, čo mi vyhovovalo. „

V Slovane ste prežili toho viacej, čo vám utkvelo v pamäti?

„Mal som možnosť nastúpiť proti Chelsea. Odohral som doma 30 minút. Tak isto mám pekné spomienky na zápas v pohári UEFA proti Dinamu Záhreb, kde som odohral celý zápas. Odohrali sme aj viacero medzinárodných prípravných zápasov napríklad s Rapidom, Austriou, Újpestom. Výborné zápasy boli na Petržalke či doma s Trnavou, kde prišlo veľa fanúšikov. Prípadne na zápas v Rimavskej Sobote, kde keď prišiel Slovan, prišlo 10 000 ľudí. Doma, keď sme hrali na Tehelnom poli prišlo 5000-6000 ľudí, či sme hrali dobre alebo zle. Nezabudnem ani na rekordnú šnúru 36 zápasov v rade bez prehry, škoda iba, že dvakrát sme skončili druhí. Hralo sa systémom jar-jeseň.“

Aký bol prechod do A mužstva belasých?

„Mal som 19 rokov, keď ma pán tréner Galis vytiahol do A mužstva. V tom čase boli v kabíne hráči, ktorí získali federálny titul. Napríklad Stúpala, Kinder, Tittel a mnohí ďalší. Vtedy bolo iné zloženie kolektívu ako je teraz. V mužstve bolo 15-násť tridsaťročných hráčov a dvaja mladí. Teraz to je opačne. Nedá sa to teda porovnať s dnešných štýlom, keďže bolo v športe viac peňazí a kluby si vedeli dovoliť zaplatiť viac starších, skúsenejších hráčov.“

Ak by ste mali zhodnotiť vaše účinkovanie  v Slovane jednou vetou, čo by ste spomenuli?

„Musím na seba povedať, že som nebol ničím výnimočný hráč. Skorej som bol priemerný, poctivý hráč, ktorý hral hlavne na pozícii stopéra, či predstopéra. Za Slovan som odohral okolo sto ligových zápasov. Väčšinou som hral celý zápas, málo som striedal. V lige som dal tri góly, všetky tri hlavou po rohovom kope. Neurobil som dieru do sveta, ale svoje miesto som si v lige zastal. Okrem toho som získal neoceniteľné skúsenosti v pohári UEFA, PVP . Vo svojej kariére, ktorá tráva 31 rokov som odohral vyše tisíc zápasov. Účinkoval som v prvej, druhej, tretej i štvrtej lige. V druhej lige mám na svojom konte asi najviac zápasov.“

Čomu sa dnes venujete?

„Hrávam ešte za spomínanú Dunajskú Lužnú, kde aj bývam. Mám 38 rokov, minimálne rok by som chcel ešte hrať a skúsiť druhú ligu. Verím, že sa mi to podarí s Dunajskou Lužnou, odohrať v nej pár zápasov. Mám šťatie, že som nebol nikdy vážne zranený, nemal som žiadne zlomeniny, problémy s kolenom. Maximálne som mal tri výrony členka, keď mi protihráč pristúpil nohu. Pracujem v banke, trénerstvo ma nelákalo. Popri tom ako som hrával v Rakúsku, som si spravil bakalára na sociológii a andragogike na Fakulte Palackého v Olomouci. Keď skončím s futbalom rád by som tú školu dokončil.“ 

 Foto: TASR/Martin Baumann, SITA/Tomáš Bokor