Vzor vernosti klubu

Kto by si nepamätal bývalého hráča ŠK Slovan Bratislava – Tomáša Stúpalu? Poctivý, pracovitý obranca patril k ikonám tímu. Od svojho detstva strávil v našom drese 25 rokov!  My sme sa s ním porozprávali a zaspomínali na jeho prežité roky v belasom drese. Viac sa dočítate v našom rozhovore:

Tomáš, vy ste Slovanista telom aj dušou, v Slovane ste prežili neuveriteľných 13 rokov (v A-mužstve pozn.) pamätáte si na svoj prvý zápas v belasom drese?

„Viete, že si pamätám?! Bolo to proti Košiciam, Slovenský pohár v sezóne 1984/1985. Nahradil som Jana Richtera, ktorý bol vykartovaný, nastúpil som za áčko Slovana. Teda môj prvý zápas za Slovan nebol v lige, ale v pohári.“

Koľko ste mali rokov?

„Mal som 18 rokov, v lete som prišiel z dorastu a zapojil som sa do prípravy s A-mužstvom.“

Kto bol v tom čase tréner Slovana?

„Vtedy viedol Slovan pán Hucko.“

Za Slovan ste odohrali 264 zápasov, dali ste jeden gól, viete proti komu to bolo a kedy?

„Bolo to proti Rimavskej Sobote v domácom zápase v samostatnej slovenskej lige, ale v ktorom roku to bolo neviem presne, myslím, že v sezóne 1996/1997, kde som dal gól z hry. V zápase proti Trnave som mohol dať tiež gól z penalty, všetci chceli, aby som ju kopal.“

Kto bol vašim vzorom?

„Tak samozrejme, každý mladý hráč má vzory, predstavuje si tých futbalistov, ale človek niekedy tie vzory musí odsunúť a pozerať sa na vlastnú kariéru. Samozrejme, pozeral som sa dookola na viacero hráčov, ako postupujú k povinnostiam ako si plnia úlohy v zápasoch. Pre mňa bolo vždy krédo v prvom rade v zápase odovzdať poctivý, dobrý výkon. Zobrať si od tých hotových hráčov niečo. Vyložený vzor vo svetovom či európskom futbale som nemal.“

V Slovane ste odohrali veľa zápasov, ktorý zápas bol pre Vás pamätný?

„Pre mňa, pre nás, pre našu generáciu to bol zápas, kde som nepremenil tú jedenástku s Trnavou. Počas jesene som moc nehral bol som zranený. Slovan bol v kríze, trénoval ho pán tréner Dragúň. Potom prišiel tréner Galis, dal nás opäť dokopy, šliapali sme v starých koľajach, na to že sme jesennú časť nemali dobrú, strácali sme dosť bodov na Košice, dokázali sme skončiť ešte na jeseň prví, vyhrali sme celú súťaž.“

Ako si spomínate na zápasy v Lige Majstrov či v pohári UEFA?

„Škoda, že sme v tom čase dostali mužstvá, ktoré boli pojmom v Európe. My sme ako majstri, či víťazi pohára dostali Dortmund, AC Miláno, Aston Villu, čo boli súperi nad naše sily. Všetci sme sa snažili podať čo najlepšie výkony a dosiahnuť dobré výsledky. Niektoré naše výsledky ukázali, že sme si hanbu nespravili.“

V Bratislave ste preslávili svojimi dlhými autami, trénovali ste ich nejako špeciálne na tréningu?

„Nebola to žiadna špecialita (smiech). Raz som to vyskúšal a hodil som to trošku ďalej, možno by to hodil aj niekto iný. Mne to išlo, snažili sme to využiť v zápasoch, podarilo sa nám z tých autov, keď to niekto predlžoval aj skórovať. Bola to pre hráčov dobrá pomoc, keďže to bola štandardná situácia, ktorá z ničoho nič môže skončiť gólom.“

V Slovane ste boli dlhoročným kapitánom, boli ste kapitán aj v mládežníckych kategóriách?

„Áno, bol som kapitán aj v žiackej aj dorasteneckej kategórii. Keď som sa vrátil z vojny sa situácia vykryštalizovala tak, že odišiel Miro Hipko do Košíč a nejako tá voľba padla na mňa. Trvalo potom úctyhodných neviem koľko rokov.“

Vaša kariéra bola spätá so Slovanom, v rokoch 1985/1987 ste hrali za Banskú Bystricu….

„Bol som  tam na vojne, trénoval nás pán tréner Adamec.“

Odohrali ste v Slovane za A -mužstvo 13 úctyhodných sezón. Ktorá bola pre vás najlepšia?

„Ja si myslím, že tá federálna, to bola taká najväčšia radosť pre ľudí i pre nás zadosťučinenie. Preťali sme šnúru osláv majstrovských titulov českých klubov. Aj keď rok predtým sme tiež tak poškuľovali po titule, ale sezóna nám ku koncu nevyšla, doma sme prehrali nejaké zápasy,  čo nás na konci vyradilo z hry o majstra. Ďalší rok sme si viac dali záležať na tom, chvalabohu  sa nám to podarilo.“

Vyhrali ste viacero titulov, ktorý si ceníte najviac?

„Federálny.“

So Slovanom ste sa rozlúčili, keď ste mali 32 rokov, prečo?

„Tak ja som skončil ako 32 ročný, bol som ešte potom dva roky asistent trénera v Slovane B, kde som dostal ponuku byť hrajúcim asistentom, ktorú som prijal a odohral pár zápasov. Rok predtým som mal problémy s trénerom Prochotským. Slovan mal potom nového majiteľa, kúpil to pán Ducký, prišli noví mladí hráči.“

Zahraničie Vás nelákalo?

„Jasne, že som uvažoval, ale vždy to stroskotalo, už neviem nad čom, či na objektívnych príčinách, proste nepodarilo sa mi prestúpiť do zahraničia. Asi to tak malo byť, nemá každý šťastie isť von, navyše vtedy to nebolo také ľahké.“

V roku 1994 ste sa dostali do jedenástky roka, ako si ceníte toto ocenenie?

„Na vyhlásení v Ružomberku sa ma na to pýtali, že komu by som cenu venoval. Konečne som sa dostal do tej jedenástky roka, prečo by som ju mal niekomu venovať? V prvom rade ju venujem sám sebe! Pretože, tá cena ma v prvom rade niečo stála, nejaké úsilie, koľko veľa potu, musel som preto niečo spraviť, aby som sa tam dostal. Bolo to pre mňa zadosťučinenie , keďže som sa do jedenástky roka dostal jedinýkrát. Bol som veľmi pyšný na to.“

Pár zápasov ste hrali aj za reprezentáciu, ako si na ne spomínate?

„V reprezentácií som odohral 14 zápasov. Ľubo Moravčík býval kapitánom, no nie na všetky zrazy chodil. My sme v roku 1993 išli s pánom Venglošom na priateľský zápas do Spojených Arabských Emirátov, tam Ľubo nebol. Tu odohrala reprezentácia prvý oficiálny medzištátny zápas, ja som bol vtedy jej prvým oficiálnym kapitánom v ére samostatného Slovenska. Proti domácim sme tuším vyhrali 2:0.“

Počas vášho pôsobenia v belasom drese, sa v kabíne prestriedalo viacero hráčov, kto bol pre vás najväčšou osobnosťou?

„Osobnosťou klubu bol pre mňa Dušan Tittel, čo bol najlepší futbalista, s ktorým som vtedy hral. Môj názor sa nemení a ani sa meniť nebude. Dušana musím vyzdvihnúť nielen ako dobrého  futbalistu, ale i ako človeka, ktorý dokázal veľmi veľa. Samotný počet gólov, ktoré nastrieľal ako obranca svedčí o tom, že bol všestranný, mal dobrú kopaciu techniku, hlavičkoval dobre, u mňa určite ten Dušan Tittel.  Aj ostatní futbalisti, čo hrali v Slovane boli výborní hráči, inak by sme nedosiahli spolu toľko výborných výsledkov.“

Z trénerov?

„Tak isto, veľa trénerov ma trénovalo, ale Dušan Galis si zaslúži odo mňa takú tu „naj“, spravil s nami federálny titul,  vyhrali sme slovenské tituly, čo sa mi pod iným trénerom nepodarilo. Určite jeho s asistentom Jožkom Valovičom.“

Čo hovoríte na súčasný Slovan?

„Nerád by som to nejako komentoval, pretože vidím to, čo sa deje z televízie, na štadión veľmi nechodím. A mne sa to nepáči, ale jednu vec by som k tomu povedal. Pokiaľ tam nebudú hrať a pracovať hráči, alebo ľudia, ktorí majú vzťah k tomu klubu, tak to nie je a nebude to správne. Ostatné už nechám na ľudí, ktorí tam teraz sú, robia, pracujú. Lebo nič nie je zadarmo, nič sa nepodarí za pár mesiacov, aj tréner potrebuje čas na to, aby s mužstvom niečo spravil.“

Ako hodnotíte posledné úspechy našej futbalovej reprezentácie?

„To zase opačne! Je výborné, že sme vyhrali štyri zápasy, máme 12 bodov, len tak isto nesmieme zaspať na vavrínoch, lebo súperi to využijú, čo by bola škoda stratiť takto šancu na postup! Čaká nás ťažký futbalový rok 2015. Treba v tom pokračovať, aby hráči mali takú formu ako doteraz. Aby sa im darilo, ak sa darí a hráči chcú a trošku makajú tak sa aj šťastie prikloní.“

V čom to je, že tí hráči sú prakticky tí istí, čo nastupovali v ostatných kvalifikáciách, je to dobrou prácou trénera Kozáka?

„Stále tvrdím jednu vec, tréner môže tým hráčom poradiť, určiť taktiku, rozostavenie, ale samotní aktéri na tom ihrisku sú tí hráči. Oni rozhodujú o tom v akom štýle, či štádiu sa bude ten zápas hrať, rozhodujú o tom na ihrisku aký bude výsledok. Tréner má za tím zodpovednosť, ale on za hráčov nehrá. Na to, aby mužstvo vyhrávalo, hralo dobre treba kvalitných hráčov, dobrý kolektív a disciplínu, čo sú tri atribúty, ktoré by som vyzdvihol k úspechu. Toto tréner Ján Kozák dokázal, vytvorila sa dobrá partia,  on vyžaduje na ihrisku i v kabíne disciplínu, bez toho to nejde. Je aj veľký stratég, vytiahol dobrú taktiku na Ukrajine aj doma proti Španielom. Držím všetkým palce, aby sa im podarilo postúpiť. Aby sa dvihol kredit slovenského futbalu na reprezentačnej úrovni, keďže na tej klubovej sa to bohužiaľ nedarí.“

Čo dnes robí Tomáš Stúpala?

„Normálne je zamestnaný v súkromnej firme a popri tom trénujem Devínskú Novú Ves mužov.“

Neuvažovali ste odohrať rozlúčkový zápas? Predsa odohrať v jednom klube toľko rokov je v dnešnej dobe rarita.

„Nie, neuvažoval, už sa k tomu nemá zmysel vracať. My futbalisti žijeme „dva životy“, jeden futbalový a  dnes život obyčajného človeka. Čo bolo, bolo, treba sa pozerať dopredu, aby sme boli šťastní, zdraví a mali peniaze.“

Boli ste známi fúzami počas svojej kariéry, išli po jej skončení dole?

„Áno po sezóne išli dole, bol to taký nápad, tak som to vyskúšal a môžem povedať, že som sa doteraz stretol iba s kladnými reakciami, že dobre, že som sa dal ostrihať a oholiť (smiech). V tom čase, keď som hrával to bola taká doba, nosili sa fúzky, dlhšie vlasy. Myslím, že každá doba, či dnešná, či minulá alebo budúca má svoje výstrelky, účesy a neviem čo ešte. Tak ako sa dnes nosí dlhá brada tak o desať rokov sa tomu budeme smiať, alebo mánia kohútov na hlave ako má Hamšík, Stoch, dnes je taká móda, v minulosti bola iná.“

Čo by ste poradili našim mladým futbalistom, aby boli úspešní?

„Ja by som poradil všetkým mladým ľuďom, nielen futbalistom, nech nesedia pri počítačoch, play stationoch, ale nech idú hrať futbal, aj keď nám pobrali veľa ihrísk napríklad tu v Bratislave, všade sa stavajú domy.  Týmto by som vyzval študentov, deti nech hrajú futbal, my sme nič iné nerobili, len vonku hrali futbal, v zime hokej. Nesedeli sme hlavne doma za počítačom. Čo nás trošku posunulo dopredu. V dnešnej dobre tí chlapci, či mladí ľudia nešportujú toľko, čo je veľká chyba podľa mňa!“