Slovan jednoducho v lige dosiahol vrchol, KHL bola logickým krokom, hovorí Ľubomír Pištek
Ľubomíra Pišteka si fanúšikovia Slovana pamätajú ako bojovníka s výbornou defenzívou, ktorý počas každého striedania nechal na ľade všetky sily. Odchovanec klubu si po anabáze v zámorí opäť obliekol belasý dres 12. septembra 2000. Vtedy neznáma trojica Pištek-Mrena-Hudec zanechala v srdciach každého slovanistu nezmazateľnú stopu. Slovan v tomto otváracom zápase sezóny pokrstil nové dresy po výhre nad Zvolenom 6:0. Pištek dal potom Slovanu zbohom pred sezónou 2002/03, kedy prijal ponuku Pardubíc. S nimi neskôr získal český titul a cez Vsetín, Vítkovice, Zlín a Třinec sa v sezóne 2005/06 opäť ocitol v klube, ktorý ho vychoval. Do konca aktívnej kariéry mu vtedy zostávali tri roky. Počas aktívnej činnosti si na seba obliekol aj dres s dvojkrížom na hrudi a strelil v ňom jeden gól. Dnes môžete Ľubomíra Pišteka stretnúť najmä v obleku. Svoju budúcnosť totiž spojil s podnikaním. Nedávno v mestečku Bruck an der Leitha, ktoré sa nachádza iba pár kilometrov za slovensko-rakúskymi hranicami, otvoril nový krytý zimný štadión. Ako nám povedal v nasledujúcom rozhovore, splnil si tým detský sen.
Ľuboš, sledujete dianie v Slovane?
„Áno a musím povedať, že veľmi často.“
Kedy ste boli naposledy na hokeji?
„Na Slovane som bol naposledy minulý rok. Bohužiaľ, viac mi to nedovolil čas, pretože som pracoval veľmi dlho na projekte športového areálu Leithana. Ale ak mám možnosť, tak idem.“
Útok Pištek-Mrena-Hudec zostane u fanúšikov zapísaný navždy, aj keď vaša spolupráca netrvala dlho. Čo dnes všetci traja robíte?
„Jožko Mrena skončil oveľa skôr ako my s Michalom. Myslím, že to bolo kvoli zraneniu oboch ramien. Mám pocit, že v súčastnosti tiež podniká. Ja som skončil v roku 2009 a začal som sa venovať tomuto projektu. Miška to zatiaľ jediného drží (úsmev).“
Vás to prečo nedržalo dlhšie? Skončili ste pomerne skoro…
„Ja si myslím, že hokejista by sa mal sám vedieť ohodnotiť a mal by vidieť, ak jeho výkon ide dolu. Ak vidím, že mi to už tak nejde, skončím. Tak by to malo byť. Nie že pôjdem do nižšej ligy, ak nebudem mať na viac, ale jednoducho skončím a budem sa venovať niečomu inému. Podľa mňa nemá význam ťahať to niekde v tretej lige do štyridsiatky. Z finančného hľadiska to dokážem pochopiť, ale potom sa stane, že hokejista zrazu zistí, že má 40 preč a nevie, čoho sa má v živote chytiť. Ja som to preto ukončil skôr. Ale Mišo Hudec zatiaľ ešte na to má. Veď len nedávno hral extraligu v Banskej Bystrici, takže jemu to ešte ide.“
Vy ste zažili Slovan v Extralige. Teraz hrá KHL. Ako to vnímate?
„Veľa ľudí na to nadáva, ale ja hovorím, že pre Slovan to bol dôležitý krok a najlepšie východisko. Ja keď sa teraz pozriem na slovenskú extraligu, a to ju žiadnym spôsobom nechcem znevažovať, tak pravda je taká, že sponzori veľa peňazí na kluby nedávajú. A od toho sa odvíja celý náš hokej, nech si každý hovorí, čo chce. Každý len omieľa, že sa má vychovávať viac talentov. To sa môže, ale nikdy sa nevychová dvadsať v jednom mužstve. Vždy sa tím dopĺňal o lepších hráčov, ktorých treba zaplatiť. Dnes už na to kluby nemajú peniaze. To znamená, že Slovan v tejto lige dosiahol vrchol a jednoducho sa musel posunúť ďalej. Ak to budú zvládať finančne, tak krok smerom do KHL je iba dobrý a okrem toho to oživí aj celý náš hokej. Keď sa pozriem na našu extraligu, tak nie je oživená žiadnymi hviezdami.“
Ako sa pozeráte na nie príliš ideálnu náladu v slovenskom hokeji, aj keď v súčasnosti je vojnová sekera ako tak zakopaná?
„Odpoviem, tak ako ostatní, nechcem sa do toho miešať. Tam ide iba o jednu vec. Špinavosti, nech si každý hodí za hlavu. Ten, kto by mal uznať, aby odstúpil, tak nech odstúpi. Ak uzná, že by tam mal zostať, nech zostane. Ale kto by tam mal byť, alebo nie, to si ja netrúfam povedať. Ja nemám o celej veci ani šajnu, vôbec netuším ako funguje celé vedenie. Ale myslím si, že nielen ja. Podľa mňa toto môže veľa hokejistov hodnotiť iba ťažko. Ja iba čakám pred televíziou na výsledok.“
Vrátime sa ešte ku skorému koncu vašej aktívnej činnosti. Úplne iný príklad je Ľubo Višňovský. Napriek veku a nie ideálnemu zdraviu ho to stále ťahá na ľad. Čo na to hovoríte?
„Súhlasím, u neho je obdivuhodné, že to vzhľadom na svoj vek ešte v pohode zváda, aj keď nevidím do vnútra jeho tela, čím chcem povedať, že neviem, ako sa on cíti. Ale čo sa týka jeho výkonu, tak úplne v pohode stíha. Ale ja si ho vždy pamätám ako veľkého „dríča“, vždy mal veľa natrénované. On už len svojimi skúsenosťami vie, ako sa má ku všetkému postaviť. Ak vie hokejista správne použiť rozum, tak môže hrať hokej na špičkovej úrovni do vysokého veku.“
Otvorili ste si už druhý štadión s ľadovou plochou. Vždy ste po tom túžili?
„Ja keď som bol malý, tak som videl jednu videokazetu s Gretzkym, ktorému otec postavil zimný štadión. A už vtedy som si hovoril, že by som také niečo chcel mať aj ja. Čiže som si vlastne splnil svoj sen. Len bohužiaľ až po skončení kariéry. Ale napĺňa ma to, že ja vlastne teraz pomáham iným deťom, začínajúcim hokejistom.“
Váš syn David sa „potatil“?
„Hokej hráva, ale ja na neho netlačím, aby išiel v mojich šľapajách. Zatiaľ to má predovšetkým ako hobby. Prvoradá je škola, potom sa uvidí. Hrá za hokejový klub Ružinov. Minulý rok dokonca vyhrali Orange Cup, čo je celoslovenský pohár. Ale chcem povedať, že nie som ten typ bývalého hráča ktorý má také ambicie, že som bývalý hokejista a budem tlačiť na syna, aby sa za každú cenu venoval hokeju. “
V Brucku, na mieste vašej novej haly, však vyrástol aj klub Icehawks. Jeho dres by mu pasoval nie?
„To neviem, pretože chodí na dosť ťažkú školu v Bratislave a nevedel by som to časovo skĺbiť. Ale nikto nikdy nevie.“
Stretávate sa s bývalými spoluhráčmi zo Slovana?
„Je to len o tom telefonovaní, pretože ja som teraz stále preč. Podnikanie ma úplne pohlcuje, pretože okrem Rakúska podnikám aj inde. Každý mesiac som preč. Naposledy som sa stretol s Miškom Hreusom a Mirom Lažom.“
Foto: Slavomír Slížik & slovanpositive.com
