Pre nás bol futbal zábavou, spomína Pavol Gostič

Ďalším futbalistom z generácie zlatej éry Slovana v úvode 90.rokov bol Pavol Gostič. Rýchlonohý útočník, ktorý sa preslávil svojou povestnou kľučkou, ktorú viacerí nazývali Gostičov bicykel. Aj keď Pavol nebol odchovancom Slovana, do kolektívu zapadol výborne. SlovanPositive bol zvedavý, ako si Pavol Gostič spomína na svoje úspešné pôsobenie v belasom drese.

Mohli by ste nám priblížiť vaše futbalové začiatky?

„Začínal som v Stropkove. V  tej dobe sa s futbalom začínalo neskôr ako je tomu teraz. Mal som jedenásť rokov, spolu s kamarátom sme sa prihlásili do miestneho klubu. V Stropkove bola fantastická futbalová atmosféra, začal som tam od mladších žiakov.“

Ako ste sa dostali do Slovana?

„Myslím si, že  v živote náhody neexistujú, všetko má nejakú príčinu. Prešiel som viacerými výbermi. Hral som za výber východoslovenského kraja, Slovenska i Československa v mládežníckych kategóriach. Skauting bol v našej dobe lepšie rozbehnutý ako teraz. Keď som 16-17 rokov, mal som okrem Slovana ďalších šesť ponúk. V prospech Slovana rozhodlo to, že ako dieťa som bol veľkým fanúšikom belasých. Ako malý som sníval byť raz členom tohoto klubu. Preto som nad ponukou neváhal, prijal som ju aj napriek tomu, že v čase môjho prestupu v roku 1985 hral Slovan druhú ligu. Odmietol som ďalšie ponuky z prvej ligy.“

Kto bol vaším vzorom?

„Mojim veľkým vzorom bol Marián Masný, vynikajúci útočník belasých.“

Čím to bolo, že v úvode 90. rokov zaznamenal Slovan také výborné výsledky?

„Je to môj subjektívny názor. Toto mužstvo sa dlho formovalo. Ja osobne som bol v Slovne s prestávkou deväť rokov. Tým, že Slovan zostúpil, veľa starých hráčov odišlo. Mužstvo sa postavilo na mladých hráčoch, ktorí sa zohrali v Národnej lige, ktorá mala svoju kvalitu. Keď sme futbalovo dospeli, podarilo sa nám postúpiť do prvej ligy, kde sme sa pohybovali okolo deviateho miesta v ligovej tabuľke. Mali sme 22 rokov, do mužstva prišili starší hráči ako napríklad Ducký a Suchánek, od ktorých sme nabrali veľa skúseností. My sme si rozumeli nielen futbalovo, ale hlavne po ľudskej stránke. Navyše, hrali sme spolu dlho, vedeli sme o sebe. Nemusel som sa naháňať za loptou, počkal som kým Dubovský s Krištofíkom vykombinujú, dostal som loptu a mohol som hrať jeden na jedného. Kolektív bol naozaj skvelý. 14 hráčov pôsobilo v Slovane 4-5 rokov po sebe. Neboli v mužstve veľké zmeny, čo je myslím problém v dnešnej dobe. Nevieme pochopiť, že futbal je beh na dlhú trať. Vtedy sa mužstvo formovalo niekoľko rokov. Dospelo to do takej kvality aká bola. Najlepšie to vedia posúdiť fanúšikovia. Mne sa to páčilo, rád na tie roky spomínam.“ 

 

V Slovane ste zaznamenali viacero gólov, pamätáte si na váš prvý gól za A mužstvo?

„Bolo to určite v Národnej lige, nepamätám si, či to bolo proti Martinu alebo Senici. Bolo to v treťom alebo štvrtom zápase, na ktorý som nastúpil. Ani si nespomínam ako som ho dal (smiech). „

V útoku ste nastupovali s Jaroslavom Timkom, pod vami operoval Dubovský. Ako sa vám s nimi spolupracovalo?

„Už som to spomínal, Dubovský bol výnimočný hráč. Prišiel ako mladý chalan. Lepšieho hráča, a to som ho videl aj v tréningovom procese, som nezažil. Peter bol geniálny hráč, super talent. S takým hráčom bola radosť spolupracovať. Jaro Timko bol tak isto fantastický futbalista. Navyše bol fyzicky zdatný, pri ňom si človek oddýchol. V tom tíme, ale nenájdete hráča, s ktorým by sa zle spolupracovalo. Je to preto, lebo sme spolu dlho hrali, vedeli sme kto, čo v danej chvíli urobí. Budem sa opakovať, dnešný futbal očakáva okamžite výsledky, ale tak to nefunguje .Ani Neymar v prvej sezóne v drese Barcelony extra nevynikal, vo svojej druhej už žiaril. Je to iný futbalista, taktiež museli byť s ním trpezliví. Prišiel Suarez, pätnásť zápasov nedal gól. Futbal je kolektívny šport, majitelia klubov musia dať čas hráčom a trénerovi, ich výsledky zhodnotiť najskôr po roku.“  

Na Slovensku ste boli známy svojou povestnou kľučkou, „Gostičov bicykel“. Aj napriek tomu, že o tom obrancovia vedeli, dokázali ste ich väčšinou prekabátiť. Kde ste sa túto fintu naučili?

„V Stropkove som trénoval s dorastom pod Mariánom Semančíkom. Bývalým ligovým futbalistom a výborným mládežníckym trénerom, od ktorého som sa veľa naučil.  Marián je jeden z tých ľudí, ktorý mi v kariére veľmi pomohol. Bolo ich samozrejme viacero. Jeho rozcvičky v tréningovom procese boli technické, neustále sme robili s loptou. On nás nútil robiť, prekračovačky, zasekávačky. Mne sa to dostalo do podvedomia, začal som to v zápasoch používať.  Z miesta som bol pomerne rýchly, čo sa obrancom ťažko bráni. Útočiaci hráč má stále výhodu, je o myšlienku vpredu. Aj keď ten obranca pozná tú kľučku, správne ho ustojíte, ste o krok pred ním. Tá kľučka je jedna, dá sa využiť na obidve strany.“ 

V tej dobe nebolo v móde nakupovať hráčov zo zahraničia, medzi prvými, ktorí sa objavili v Slovane boli Yousouf Haraoui a Fábio Nigro, ako si na nich spomínate?

„Yousouf bol fajn chalan a celkom zaujímavý futbalista. Bol svojský typ, ľudia ho mali radi a ja s odstupom času tiež. Pre mužstvo nevytvoril veľa, ale poňal hru tak, ako ju vnímam dnes ja. Dokázal baviť ľudí. Zobral loptu pred tribúnou, zasekol ju, nasadil súperovi „jasle“. My ako mužstvo sme z toho veľa nemali, keďže nedával moc gólov. Loptovú techniku mal úžasnú, preto sa tým ľuďom nečudujem, že ho mali radi, nakoľko sa na to dobre pozeralo. Super sme s ním vychádzali, nemal žiadny problém v kolektíve. Fábio Nigro patril v Slovane medzi najplatnejích legionárov. Pomerne veľmi rýchlo sa naučil dohovoriť sa po slovensky.  Obaja boli veľmi príjemní ľudia.“

So Slovanom ste získali viaceré úspechy, čo bolo dôvodom vášho odchodu do Košíc?

„Najviac mi ostane v pamäti domáci zápas proti Vítkoviciam, keď sme po ňom oslavovali federálny titul. Sú to neopísateľné spomienky. Hrať na San Sire proti AC Milánu, zanechá v človek nezabudnuteľný zážitok. Navyše, dovolým si tvrdiť, že v tom čase malo AC Miláno najlepšie mužstvo na svete. Hráči ako Baresi, Maldini, Papin, Rijkaard, Gullit, Van Bastan a ďalší, predstavovali  obrovskú silu. So Slovanom sme dokázali remizovať  na San Bernabeu proti slávnemu Realu Madrid. Doma sme mu podľahli 1:2 po kontroverznej jedenástke.  Pri mojom odchode do Košíc, prišli manažéri, ktorí chceli zmeny. Myslím si, že v pozadí môjho odchodu boli aj ekonomické veci. To mužstvo bolo tak silné, že niektorí hráči ako Dubovský museli odísť. Z môjho pohľadu, nemuselo toľko hráčov opustiť tím.  Nebudem tých ľudí menovať, ale bolo necitlivo zasiahnuté do tohoto mužstva.“

Nemali ste možnosť na prestup do zahraničia?

„Najreálnejšie vyzeral prestup do Izraela, do prvoligového mužstva Bershava. Skúška mi vyšla perfektne, na čom môj prestup stroskotal do dnes neviem.“

Za Slovensko sa vám podarilo odohrať dva zápasy, ako si na ne spomínate?

„Veľmi dobre, aj keď jeden nebol počítaný ako oficiálny zápas. Hrali sme ako B mužstvo Slovenska proti Francúzsku. Viac si spomínam na domáci zápas s Chorvátskom. Prišlo veľa ľudí, bol to náš prvý zápas pod hlavičkou Slovenska na domácej pôde. Nahral som na jeden z gólov. Trošku ma mrzí, že som sa v reprezentácii viac nepresadil, nakoľko sa tam začala tvoriť fajn partia. Bolo to v období, keď som prestúpil zo Slovanu do Košíc. Z Košíc sa ťažšie dostávalo do reprezentácie.“

Vy ste ukončili kariéru v Dunajskej Strede, čo bolo dôvodom vášho odchodu z prvoligového futbalu?

„Hral som v Petržalke, kde trénoval môj kamarát Vladimír Weiss. Bol som viac zranený ako zdravý, mal som problémy s trieslami. Dôvodom ukončenia kariéry boli zranenia. Podarilo sa mi dať sa do poriadku. V tom čase postupovala do prvej ligy Dunajská Streda, ktorú trénoval Vladimír Rusnák, môj bývalý spoluhráč zo Stropkova kde som začínal hrať za mužov ako 17. ročný.  Za Dunajskú Stredu som hral pol rok.“      

Krátko ste pôsobili aj v Interi, ako sa hrá futbalistovi na Pasienkoch?

„Pasienky nie sú štadión pre futbal. Svoje účinkovanie v Interi si moc nepamätám, viem, že sme mali dobrú zimnú prípravu, počas ktorej sme boli na sústredení v Egypte. V lige sa nám moc nedarilo. Mal som menší konflikt s trénerom Valovičom, s ktorým veľmi dobre vychádzam, poznáme sa zo Slovana, kde bol asistentom. Najviac si z Interu pamätám Egypt, povozili sme sa na ťavách, pozreli si pyramídy (smiech).“

Určite nie je pre futbalistu ľahké sa iba tak po skončení aktívnej kariéry začleniť  do spoločnosti. Ako to bolo vo vašom prípade?

„Keď som skončil s vrcholovým futbalom, hrával som ešte štyri roky v Rakúsku. Chodieval som iba na zápasy. Ten týždeň od zápasu k zápasu bol pre mňa nekonečný, bol som z toho zo začiatku nervózny, neskôr som si na to zvykol, ale nebolo to jednoduché.“

Čomu sa dnes venujete?

„Zamestnal som sa v jednej záhradníckej firmy, okrem toho trénujem mládež v bratislavskom klube Domino. Venujem sa hlavne rodine, ktorej som nemal toľko času sa venovať popri futbalovej kariére.“

Ako hodnotíte momentálny stav v Slovenskom futbale?

„Nepáčia sa mi viaceré veci.  20 rokov sa pozeráme ako to funguje na západe a nechceme sa poučiť. V čase, keď nemecký futbal poklesol, začali budovať akadémie a venovať sa mládeži. V dnešnej dobe patria k najlepším na svete. My chceme stavať dom od strechy. Musíme sa začať venovať 10. ročným deťom. Každú chvíľu meníme počet účastníkov v prvej lige a štruktúru súťaže. Teším sa z úspechu slovenskej reprezentácie, kde urobil veľa práce Jano Kozák spolu s realizačným tímom.“

Foto zdroj: Miro Gasidlo, Michal Smrčok a archív ŠK Slovan