Po vypadnutí z ligy, v ďalšej sezóne majstrom
Ďalším z hráčov, ktorí vyrastali v bratislavskom Slovane je Branislav Fodrek. Technicky dobre vybavený záložník s citom pre prihrávku strávil v Slovane päť rokov. V Roku 2004, kedy sa v klube vyskytli finančné problémy prestúpil do Petržalky. O tom, ako si spomína na svoje futbalové začiatky, a na život v belasom tábore sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.
Aké boli vaše začiatky s futbalom?
„Od malička som s otcom chodieval na Slovan. Či na hokej alebo na futbal. V tom čase sme poznali dve veci, škola futbal, v zime škola hokej. Športom som žil od malička, všetci moji kamaráti tak isto. Niektorí si vybrali hokej, ja futbal.“
Boli ste od malička v Slovane?
„Začínal som v Rapide, aby som v 17-rokoch prešiel do Slovana. Ten v tom čase trénoval pán Obert.“
Kde vás Slovan objavil? Existovala vtedy nejaká spolupráca Slovana s Rapidom?
„My sme hrávali v žiackych súťažiach proti sebe. Lanáril ma okrem Slovana aj Inter. Ja som sa rozhodol ostať v Rapide, kde boli vynikajúce podmienky. Od prípravky až do mojich 17-rokov ma viedol tréner Pavlovič. Vždy mi hovoril, že ešte mám čas. Spätne hodnotím svoje rozhodnutie za správne a dávam mu za pravdu. Hrával som aj v reprezentácii do 15 a 16 rokov.“
Ktorí hráči, ktorí sa neskôr presadili do A mužstva, s vami začínali v doraste?
„Keď som prišiel do staršieho dorastu ako mladší dorastenec, boli tam napríklad Jozef Pukalovič, ktorý už trénoval s Áčkom, Ľubo Meszároš, Pavol Sedlák a mnohí ďalší, nerád by som na niekoho zabudol. Neskôr sme za Bčko hrali s Kozmerom. Potom prišiel Robo Vittek, s ktorým som prešiel do A mužstva.“
Kto vás vytiahol do A mužstva?
„Hoci som mal zdravotné problémy, do A mužstva ma vytiahol tréner Jarábek s asistentom Horným. Vtedy mal Slovan veľmi silnú kabínu. Boli v nej napríklad Ladislav Pecko, Tibor Jančula, Nórbert Hrnčár, Milan Timko, Stanislav Varga, Miloš Soboňa táto partia. Prišiel som ako mladý hráč, títo hráči postupne zo Slovana odišli. Bol som na vojne, potom mi dal šancu trénovať s A-mužstvom tréner Radolský, hrával som väčšinou za Béčko. Výraznejšie som sa presadil pod trénerom Valovičom.“
Pre každého hráča bývajú pamätné jeho prvé štarty za mužov v A mužstve, proti komu ste nastúpili vy prvýkrát ?
„Pamätám si na to ako keby to bolo včera. Bolo to za trénera Jarábka. Hrali sme prvé jarné kolo doma s Prešovom, vyhrali sme 6:0, odohral som približne dvadsať minút.“
Prvý ligový gól?
„Ten som dal v zápase s Trenčínom, ktorý sme prehrali 1:3.“
V sezóne 2003/2004 kedy mal Slovan svoje problémy a napokon zostúpil do druhej ligy, ste sa rozhodli prestúpiť do Petržalky. Bol to jeden z dôvodov, že Slovan opustil najvyššiu súťaž?
„Tie problémy trvali už dlhšiu dobu. Boli tam nejakí záujemcovia, ktorí chceli vstúpiť do Slovana. Žiaľ skončilo to, hoci sme káder nemali úplne najhorší. Vo futbale to tak chodí, isté veci sa nedajú oklamať. Atmosféra nebola najlepšia, nedarilo sa nám ani na ihrisku, nasledoval zostup, čo nás všetkých mrzelo. Vzápätí veľa hráčov odišlo, prišla ponuka od trénera Weissa z Petržalky. Je to taký paradox, jeden rok som vypadol a ten nasledujúci som sa stal majstrom. Aj to prináša futbal.“
Po anabáze v Petržalke ste sa dostali na pol roka do Ruska, kde ste pôsobili v Saturn Ramenskoje, aká je to pre hráča skúsenosť?
„Je to výborná skúsenosť. Človek vidí ako funguje futbal vo svete. Po hosťovaní som sa vrátil späť do Petržalky, kde som si zranil koleno, čo ma vyradilo na dlhšiu dobu z hry.“
Okrem Ruska ste si vyskúšali pôsobenie v maďarskom Haladási, ako by ste porovnali úrovne našej a maďarskej ligy?
„Na pôsobenie v Haladasi veľmi rád spomínam. Bol to vydarený ročník. Opäť som sa zranil, keď som sa dal dokopy prišla ponuku z Dunajskej Stredy. Tu som pôsobil dokonca mojej aktívnej kariéry v profesionálnom futbale. Každý hovorí, že ligy sú lepšie v zahraničí. Možno z určitého pohľadu áno, ale myslím si, že Fortuna liga je podceňovaná a má svoju kvalitu. Extrémny rozdiel medzi týmito liga nie je. Jediný rozdiel je v infraštruktúre a štadiónoch. Ale to sa už aj u nás postupne zlepšuje. Na Slovensku sa hralo viac fyzicky, v Maďarsku to bolo viac futbalovejšie. V zápasoch padalo dosť gólov, chodilo veľa divákov, ktorí robia futbal. Jedine v tom by som videl najväčší rozdiel.“
Tých divákov na Slovan veľa nechodí, nie je to škoda?
„Tehelné pole malo svoju históriu a charizmu, jednoducho patrilo k Slovanu. To, že Slovan prešiel na Inter sa bralo ako dočasné riešenie. Všetci veríme, že v blízkej dobe sa Slovan vráti na svoj štadión, pomôže mu to a bude ešte lepší ak v súčasnosti je. Bude to ten Slovan na aký si pamätáme z histórie, spojený s fanúšikmi, keď hrával na Tehelnom poli.“
Futbal je svetový fenomén, nedá sa ho však hrať na aktívnej úrovni celý život. Akým smerom ste sa vydali vy?
„Vo futbalovom živote musí človek rozmýšľať, čo bude robiť po skončení s kariérou. Prišla ponuka trénovania a hrania v nižšej súťaži. Keď som bol zranený spravil som si trénerskú licenciu B. Teraz si dorábam A licenciu. Vydal som sa touto cestou, je to niečo iné hrať a trénovať. Každopádne som chcel zostať pri futbale, robím ho celý život, je mi to blízke. Momentálne pôsobím pri mládeži. Som rád, že tú možnosť mám, uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Treba sa vzdelávať, pracovať ďalej na sebe.“
Nedávno ste sa vrátili z majstrovstiev sveta vo footgolfe. Ako ste sa k tomuto športu dostali?
„Je to na Slovensku nový šport. Začal asi pred polrokom v máji. Zavolali ma kamaráti, či si nechcem zahrať. Hneď ma to chytilo. Nakoľko zdravotné problémy mi nedovoľujú väčšiu fyzickú aktivitu.Tento šport je veľmi blízky futbalu. Beriem to ako koníček a relax. Je to výborné na vyvetranie hlavy, človek si dobre zahrá, je tu súťaživosť. Som rád, že som sa mohol zúčastniť na majstrovstvách sveta v Argentíne, kde som obsadil desiate miesto. S reprezentáciou sme skončili na šiestej priečke. Jano Kozák bol dokonca tretí.“
FOTO:TASR a R. Blaško
