Nemám obavu o budúcnosť slovenského hokeja, hovorí Ivan Dornič

Medzi ikony Slovana patril na prelome 80-tych rokov šikovný a dobre technicky vybavený útočník Ivan Dornič. Najväčšiu časť svojej hráčskej kariéry strávil v Slovane, kde spolu Pašekom a Pokovičom vytvoril nezabudnuteľnú útočnú formáciu. Po skončení aktívnej kariéry sa vydal na trénerskú dráhu. Aktuálne stojí na lavičke MHC Martin. Ako si na svoj hokejový život spomína Ivan Dornič, o tom sa viac dozviete v našom rozhovore.

Ako si spomínate na vaše začiatky v Slovane?

„Ako šesťročný som spolu s bratom Milanom a s bratrancom Oldom Dohnálkom začal v Bratislavských elektrotechnických závodov, (od svojho založenia bola BEZ-ka základňou pre mnohých vynikajúcich hráčov, ktorí neskôr zakotvili v Slovane (pozn. red.)) V tej dobe pôsobili v Bratislave dva kluby, BEZ Bratislava a Slovan Bratislava. Prihlásila nás moja mama na inzerát, ktorý bol uverejnený vo Večerníku. Klub hľadal ročníky 1960 a mladšie, na starosť ich mal pán Siroťák, ku ktorému sme sa prihlásili a začali chodiť na hokej. Zišli sme sa tu skvelá partia, mojimi spoluhráčmi boli Dušan Pašek, Maťo Ďurinda, Palo Norovský, Vlado Bereš, Jozef Danko, neskôr Daro Rusnák ktorý prišiel z Banskej Bystrice. Každým rokom sme sa zlepšovali a už v r.1975 sme sa stali Majstrami Československa v kategoríí starších žiakov, keď sme vo finále porazili Litvínov. Tí najlepší z BEZ-ky chodievali v juniorke do Slovana, ktorý bol vtedy viacnásobný majster Československa. Na lavičke stáli páni Gábriš a Nitka. Nemali žiadnych agentov a skautov, ale všetko vybavoval hospodár Jozef Gažo. Postupne do Slovana prechádzali Dárius Rusnák, Dušan Pašek a rok za nimi som išiel aj ja. V juniorke som strávil jednu sezónu. Po Majstrovstvách Európy 18-ročných v roku 1980, kde sme v Hradci Králové skončili na druhom mieste za Ruskom, ma po tomto šampionáte povolal do A mužstva Slovana doc. Horský. V tej dobe boli v kádri bratia Šťastní, Kužela, Bukovinský, Ujváry, Roháčik,  a ďalší. V tomto období sa pre mňa začala profesionálna kariéra v hokeji.“

S Duašnom Pašekom a Ľubomírom Pokovičom ste tvorili zohranú trojicu, kto vás dal dohromady?

 „V júli, v roku 1980 sme sa začali pripravovať na Pohár majstrov do Innsbrucku, na ktorom sa okrem Slovana predstavila CSKA Moskva, fínsky a švédsky majster. Tréner Ladislav Horský postavil útok Pokovič – Pašek – Dornič.“

S kým ste nastupovali po odchode Dušana Pašeka?

“ Keď bol Dušan Pašek na vojne, hrával medzi nami Rusnák, ale aj Kalinač, Horanský či Ondreička. V Trenčíne, kde som bol na vojenčine dva roky, hrával v drese Dukly so mnou Pokovič, (prvý rok Jančuška), medzi nami bol Oto Haščák.“  

Keď spomínate Duklu Trenčín, aké to bolo nastupovať v jej drese v zápase proti Slovanu?

„Musím povedať, že som mal veľmi zmiešané pocity. V tej dobe, keď som hral v Trenčíne, Dukla hrala v strede tabuľky, piate-šieste miesto vo federálnej lige. Slovan sa zachraňoval. Utkveli mi v pamäti dva zápasy v Trenčíne, keď sme Slovan zdolali 8:4, a dal som v ňom dva góly, a jeden keď vyhral Slovan 4:3. Za stavu 2:0 pre Trenčín nás nechal spolu s Pokovičom tréner Šajban sedieť na lavičke náhradníkov…Nechcel som, aby Slovan vypadol, ale bol som reprezentant Československa, snažil som sa v každom zápase zbierať body, dať gól a podieľať sa na víťazstve svojho mužstva, za ktoré som momentálne hral.“

Komu ste dali váš prvý gól za A mužstvo Slovana?

„Pamätám si, že to bolo v Innsbrucku na Pohári majstrov. V otváracom zápase sme porazili fínskeho majstra 8:4, a mne sa podarilo dvakrát skórovať. Prvý ligový som zaznamenal v prvom  kole na Kladne, kde sme prehrali 6:3, náš útok dal tri góly, Pašek dva a ja jeden.“

Boli ste draftovaný Edmontonom Oilers. Mali ste možnosť v tej dobe odísť do NHL?

„Keď sme hrali so Slovanom alebo s národným mužstvom v zahraničí, vždy sa na mňa nakontaktovali zástupcovia Edmontonu. Nahovárali ma, aby som utiekol. Priznám sa, nebol som stavaný na to, aby som opustil svojich najbližších. Nevedel som si predstaviť život s tým, že by som sa už nikdy nevrátil na Slovensko. Ak by som vedel, že sa doba zmení, neváhal by som a určite by som emigroval. S odstupom času však môžem povedať, že nič neľutujem.“ 

Väčšiu časť vašej kariéry ste teda strávili v Slovane, ako by ste to obdobie zhodnotili?

„V Slovane sa naozaj zišla výborná partia hráčov. Mali sme dobrých trénerov. S odstupom čase treba povedať, že ak chce dobré mužstvo dosahovať výsledky, musí mať kvalitného gólmana a jednoliaty kolektív. V Slovane sa v tom čase každý rok menil brankár, myslím si, že sme často doplácali na to, že nás nemal kto vzadu podržať a taktiež nie vždy sme vedeli spoločne zabojovať…“ 

Keď ste mali tridsať rokov, odišli ste do zahraničia. Čo rozhodlo v prospech Nemecka?

„Hokejová hráčska kariéra bola úplné iná ako je tomu teraz. Hráčov púšťali až po dovŕšení tridsiatich rokov a to museli mať navyše reprezentačné štarty. Našu generáciu to postihlo v tom, že keď sme sa blížili k tomuto veku, vtedy sa otvorili hranice. Všade už chceli mladších hráčov, nie nás tridsiatnikov. V našej dobe už tridsať-tridsaťtri roční hráči končili s kariérou. Keď som ako mladý hráč prišiel do Slovana, tak 31 -ročný Miklošovič a Žižka končili. Na ich miesta nastupovali 17, 18 roční chalani. Dnes je liga úplne o inom. Je rýchlejšia, silovejšia, ale ako môžete vidieť, nie je problém, aby v nej hrali 42-roční hráči. V tej dobe to neexistovalo. Pôsobenie v Nemecku mi vybavil Jaroslav Pouzar, odohral som dva a pol sezóny za EV Pfronten.“

V kariére ste vyskúšali okrem spomínaného Nemecka aj českú a taliansku súťaž. Kde sa vám páčilo najviac?

„Zo začiatku som bol v zahraničí trochu ustráchaný, prvé roky neboli ľahké. Postupne som sa udomácnil, vedel som sa dorozumieť a stále som spoznával nových kamarátov. V každom štáte ste vždy považovaný za hráča, ktorý musí byť aj tri-krát lepší ako domáci hráč, a vždy by ste mali byť lídrom v mužstve. Ak to tak nefunguje, spolupráca viazne, vtedy sa ukončí zmluva a klub hľadá iného cudzinca. Do Vsetína ma zlákal pán Zubík, ktorý v tej dobe práve lanáril  trénera Valáška, ktorý trénoval nemecký Geretsried, a práve s nimi sme hrali zápas. Zápas skončili 4:4,a mne sa podarilo štyrikrát skórovať.  Zubíkovi som sa zapáčil a hoci prišiel prehovárať Valaška, po zápase už prehováral aj mňa. Na ďalší rok som zakotvil vo Vsetíne, kde sa mi dostalo veľkej cti, a ako jediného Slováka v mužstve ma zvolili za kapitána tímu a po sezóne sme postúpili do českej Extraligy. Potom som na jednu sezónu prestúpil do talianskeho HC Selva Wolkenstein. Plánoval som návrat na Slovensko, ale prišla  ponuka z ERC Haßfurt. Bolo to na sklonku mojej kariéry, mal som 34-35 rokov, v tíme ma opäť zvolili za kapitána a po druhom roku sme postúpili do I.ligy. Bolo pre mňa veľkým ocenením a poctou, byť ako cudzinec v cudzom štáte  kapitánom mužstva. Najviac zo všetkých kolektívov ktoré som zažil ako hráč sa mi páčilo vo Vsetíne, kde sme postúpili do extraligy a veľmi rád spomínam aj na dva roky strávené v Haßfurte.“ 

Ako ste sa dostali po konci kariéry k trénovaniu?

„Bol som v kontakte s Dušanom Pašekom, naše deti spolu hrávali hokej. Ešte počas aktívnej hráčskej kariéry som začal trénovať od prípravky veľmi dobrú generáciou hráčov – ročník 1985, ktorá na Majstrovstvách sveta  v r. 2003 vybojovala druhé miesto.  Spomenul by som mená ako Prokop, Fábry, Bierman, Klement ml, Pukalovič ml, Dornič ml, Biermann ml, Pašek ml, Mucha, ktorých som učil prvé hokejové kroky na ľade, a neskôr sa k nim pridali v juniorke Slovana Sersen, Halák, Drgoň, Hančák, Jaško ml, Rusnákovci, Bezák ml, a ďalší. Dušan Pašek st. videl, že ma táto práca popri hokeji baví a preto ma presviedčal, aby som skončil s hokejom a začal trénovať mládež v Slovane. Stalo sa to, čo nikto nečakal. Skončil som s hokejom, a o mesiac sa stala  tragédia, kedy Dušan Pašek zahynul. Vtedajšie vedenie, vedelo o našich dohodách, a preto nebolo ani prekvapujúce že Vladimír Paštinský ma vymenoval trénerom Trnavy, ktorá bola v tom čase farmou Slovana. V Trnave som trénoval s Edom Hartmannom a vtedy som sa spoznal so začínajúcim manažérom Marošom Krajčim. Už v tej dobe dokázal Maroš Krajči svoje schopnosti, novovzniknutá farma Slovana – HC TRNAVA dosahovala výborne výsledky. V priebehu dvoch rokov sme dosiahli  prvé a tretie miesto. S odstupom času na toto obdobie veľmi rád spomínam, a je mi veľmi ľúto, že sa zabúda na takýto projekt, ktorý bol veľmi prospešný, lebo ako farma Slovana sme vyprodukovali s dvadsiatich nepotrebných prvoligových hráčov takmer osemnásť extraligových hokejistov a z toho piatich-šiestich reprezentantov Slovenska. (Podhradský, Hudec, Lažo, Štefanka, Štrbak, Filc ml, Siroťák ml, Bažany, atd). Nechce sa mi veriť, že aj v tejto dobe by to neprospelo seniorskému hokeju Slovana…

V sezóne 2002/2003 ste boli asistentom trénera Šuplera, vo finále ste  zdolali Košice 4:0 na zápasy, aké máte na túto sezónu spomienky?

„V tom čase som bol hlavným trénerom Juniorov Slovana a zároveň aj s Mirom Miklošovičom asistentom Júliusa Šuplera. Medzitým som si dokončoval vysokoškolské vzdelanie na udelenie trénerskej A licencie. Bolo to veľmi náročné, no veľmi rád na toto obdobie spomínam.“

V reprezentácii sa vám nepodarilo získať medaily, na finálové podujatia ste sa nedostali. Nie je vám to s odstupom času ľúto?

„Samozrejme, že mi to je ľúto.  Medaile mám len z juniorských Majstrovstiev Európy do 18.-rokov, (druhe miesto), a taktiež z Majstrovstiev Sveta do 20.-rokov, (druhe miesto). Dnešní ľudia si to nevedia predstaviť, aké ťažké sa bolo presadiť v Československom výbere. Päť rokov som chodieval na všetky sústredenia národného mužstva, kde sme chodili zo Slovana ja, Pašek a Rusnák. Slanina, Božík, Liba a Lukáč z Košíc. Na Majstrovstvá sveta sa dostali zo Slovenska vždy iba štyria hráči. Spravidla Dárius Rusnák, Dušan Pašek, Igor Liba a Vincent Lukáč. To už bola taká tradícia, niektorí českí hráči si robili srandu, že to je stále to isté – prvý náhradník do obrany je Slanina, prvý náhradník do útoku Dornič. Bola to aj smola, ale to isté zažil aj Eduard Uvíra, ktorý keď prišiel do Slovana z Litvínova ako reprezentant, z reprezentácie ho vyradili.“

Situácia okolo Slovesnkého hokeja je dobre známa, nie je to pre týchto hráčov smola?  Podľa toho čo ste povedali, do reprezentácie sa nebolo vždy ľahké dostať…

„Hovorí sa, „každý je strojcom svojho šťastia“. Či je toto naozaj správne, to musí každý sám posúdiť podľa svojho vlastného uváženia. Myslím si, že na Slovensku je veľa hráčov, ktorí s veľkou radosťou budú reprezentovať našu krajinu. Treba vybrať naozaj tých najlepších z najlepších, a začať s nimi systematicky pracovať. Nemám obavu o budúcnosť slovenského hokeja.“

FOTO: TASR a SITA