My sme mali na tréningu dvakrát viac divákov, ako má dnes Slovan na zápasoch, spomína Jozef Čapkovič

Patril medzi najlepších futbalistov v histórii Slovana, spolu so svojim bratom Jánom dokonca vytvorili najúspešnejšiu bratskú dvojicu v histórii česko-slovenského futbalu.  V belasom drese vybojovali najväčší klubový úspech, keď 21. mája 1969 v Bazileji porazili vo finále Pohára víťazov pohárov FC Barcelona 3:2. V Slovane získal tri majstrovské tituly, dvakrát vyhral Česko-slovenský pohár a tri razy Slovenský pohár. Reč je o Jozefovi Čapkovičovi, ktorý o dva roky oslávi jubilejnú sedemdesiatku.

My sme sa s týmto skvelým hráčom stretli na premiére filmu Finále, ktorý ponúka okrem iného aj konfrontáciu mladých futbalistov so životom tých starších. Nie je to len ideologická záležitosť, ale je to aj o tom, že partia z roku 1976 bola nesmierne talentovaná.

Jozef Čapkovič sa okrem skvelých výkonov na ihrisku ukázal vo výbornom svetle aj ako rozprávač. Za každým jeho dlhým monológom nám až bolo ľúto, že ho musíme prerušiť ďalšou otázkou. Preto vám rozhovor s ním prinášame iba v miernych úpravách, aby vám mohol priniesť čo najautentickejší zážitok.

Začnime tým, čo vo vašej kariére znamená vrchol. Belehradom 1976.
„Do Belehradu išli ako najväčší favoriti Holanďania. Oni predtým prehrali s Nemcami vo finále MS v 74-tom. Chceli sa pomstiť a o inom zložení finálovej dvojice sa ani nehovorilo. A my sme ich porazili. Potom z mužstva odišlo asi päť hráčov, pretože nechceli hrať o tretie miesto. Ich to nezaujímalo. My sme brali aj bronz. Mali sme samozrejme aj šťastie, ale to potrebujete.“

Vymenili ste si po zápase dres?
„Áno. S takým malým pravým bekom Bertim Vogtsom. Ale potom som ho predal za tisíc korún v Dukle Praha, myslím že trénerovi Ščasnému. Chcel som ísť totiž domov a nemal som na cestu. Bol som tam na vojne ako 29-ročný, pritom som mal modrú knižku. Ale pán Dvořák potreboval do Dukly stopéra, tak som musel narukovať (úsmev). Ale ja som chcel ísť až po štátniciach, tak som písal tomu prezidentovi čo bol vtedy, bože ako sa volal… Jáj Gusto! Ale on mi odpísal, že nie je v týchto veciach kompetentný. On. Najvyšší človek v republike. Tak som musel ísť aj s bratom. On išiel do Tábora a ja do Dukly. Mal som prísť v daný deň o druhej, ja som prišiel až na druhý deň v dobrej nálade. Ale nemohli ma zavrieť, lebo hneď na ďalší deň hrala Dukla v Nemecku (smiech).“

Európu ste si teda zahrali, na MS však nie. Bolí vás to aj po rokoch?
„Hrať na MS bol môj detský sen. Bol ale na nich len môj brat. V zápase proti Škótsku mi totiž zlomili spánkovú kosť. Všetci sa na mňa vykašlali, hlavne v Dukle. Štyri mesiace som ležal v pražskej nemocnici, dokonca mi zrušili aj zvyšok vojenskej služby. Takto som skončil s futbalom. Nahovoril ma vtedy ešte Jožko Vengloš, či nepomôžem Slovanu, ale to už bol začiatok konca mojej kariéry.“

Nie je vám niekedy ľúto, že nehráte vrcholový futbal v dnešnej dobe?
„Viete ľúto… Dnes je úplne iná doba. My športovci sme mali výhodu v tom, že sme sa občas dostali na západ. Aj ja som mal sedemnásť rokov a raz sme hrali turnaj vo Francúzsku, kde ma vyhodnotili ako najlepšieho hráča turnaja. Hral som vtedy ľavú spojku vedľa brata. A prišli za mnou, nebudem menovať odkiaľ a prehovárali ma, aby som zostal. Ja som vedel, že nemôžem. Mal som doma rodičov aj staršieho brata. A chcel som dokázať najmä doma, že som dobrý. Ja som hral futbal z lásky.“

Ako ste sa z Červenej hviezdy dostali do Slovana?
„Ja som bol v Červenej hviezde do 19-ich rokov, bývali sme v Petržalke. Od ôsmich rokov sme chodili na ihrisko, mali sme to asi 400 metrov. Vtedy neboli žiadne autá, takže otec sa nás nebál pustiť samých. Najskôr sme chodili so starším bratom. Vtedy trénoval pán Hložek. Tento pán nám veľmi pomohol najmä vnútorne. My sme boli s bratom malí a on nám vždy hovoril, že bože, akí ste maličkí. Sledovali sme naše vzory, ktoré hrali za mužov ako napríklad Kačániho, či Titusa Buberníka a podávali sme im lopty. My sme odtrénovali a keď išli hrať starí, tak sme tam vždy zostali a sledovali ako strieľajú, ako nahrávajú a podobne. Bolo tam veľa dobrých hráčov, nemôžem nespomenúť Dolfiho Scherera.“

A potom teda prišla ponuka zo Slovana?
„Môj otec a dedo boli veľkí Slovanisti. Otec nevynechal jediný zápas. A v roku 1966 sme hrali turnaj Dunajský pohár a po ňom prišli za mnou zástupcovia Slovana, aby som išiel hrať za nich. Môj otec to vtedy veľmi prežíval a povedal, že ak chcete Jožka, musíte zobrať aj Janka. A vtedy sme sa upísali Slovanu. Viem, že za prestup sme dostali od klubu oblek. Nám vtedy vôbec nezáležalo na peniazoch. Ja som bol nesmierne šťastný, že do Slovana vôbec môžem ísť. Bol pre mňa národným mužstvom. Rovnako ako pre hráčov z Košíc a z iných kútov Slovenska. S bratom sme zažili takých hráčov ako Tono Urban, Bimbo Popluhár, Jožko Obert, Šaňo Horváth, či Lajo Cvetler. To boli futbalisti, od akých ste sa mohli učiť. Keď sme prišli mi do takého kolektívu, vtedy bol Slovan veľké mužstvo, bil sa o titul s Trnavou.“

Ktorý z hráčov vám vtedy najviac dal?
„Dnes keby mladým hráčom robil to čo mne Šaňo Horváth, tak utečie a viac sa neukáže. On bol odo mňa 40 metrov, zobral si ma a kopol mi loptu. Ja som musel zašprintovať a prihrať mu nazad. Ak som len o pol metra prihral vedľa, tak sa len otočil. Tak som znova musel zašprintovať a prihrať. Ale ctižiadostivosťou som sa to naučil. Šaňo neuveriteľne predvídal, kam môže lopta ísť. Vždy mi hovoril – nebehaj. Ty musíš vidieť, odkiaľ ide hráč, tam musíš vždy byť. A ja som si to postupne vštepoval a pomaly som sa dostal z postu útočníka na jeho post stopéra. Myslím si, že som tam hral celkom obstojne. Vždy som chcel byť najlepší, ale najlepších nás vtedy bolo dosť.“

Pohľad na ten dnešný Slovan vám asi zrejme radosť nerobí však?
„Dnes nemá hráč pre klub srdce. Pol roka je v Slovane, pol roka v Trnave, pol roka v Žiline. Je to viac o biznise, ako o futbale. My sme boli iní. Nám v 69-om pred Bazilejom každý hovoril, načo tam ideme. Ale my sme vedeli, že tam neprehráme. Išli sme tam s tým celý mančaft. Chceli sme Čechoslovákom spraviť radosť. Na štadióne nás vítalo 30-tisíc ľudí. To bol pre mňa neopakovateľný pocit v srdci. Bol som typ chalana, ktorý si dal pivečko, aj vínko. Nepoviem, že nie. Ale ak sme zremizovali doma, tak som sa bál ísť na ulicu. To nás hneď zradili, tréner vedel, že ten a ten sedel pred zápasom tam a tam. A vtedy nás ľudia poznali, hoci nebola televízia ako dnes, my sme boli v telke raz za mesiac. Tak keď som si sadol do krčmy, hneď sa ma pýtali, a vy nehráte zajtra? Tak som sa usmial, reku zajtra nie. Pivečko som mal rád, mám ho rád aj dnes, chute sa mi nezmenili (smiech). Hovorím to preto, lebo aj v dokumente Finále ma natáčali v krčme, ale je to tak. Raz do týždňa tam chodím aj s bratom a pravidelne debatujeme o futbale. Dnes sa takto hráči nemôžu stretnúť a debatovať ako my, keď je jeden rok tam, druhý tam a tretí neviem kde. Nemajú radosť z futbalu ako my. Majú radosť keď vyhrajú, lebo vedia, koľko peňazí za to dostanú. Keď Petržalka remizovala doma s FC Porto, váľali sa po góle v blate po tráve. Keby sme remizovali s Portom my za našich čias, nemohol by som vyjsť týždeň na ulicu.“

Ale nejaké peniažky ste za víťazstvo nad FC Barcelona dostali aj vy nie?
„Nevedeli sme koľko nám dajú, a aj to čo nám sľúbili nám nedali. Ja keď dnes pozerám aké sumy sa vyplácajú za hráčov, je to pre mňa neuveriteľné. Pogba sto miliónov a podobne. Dnes ovládajú šport financie a to je zlé. Šport a futbal je krásny. Aj naši futbalisti dnes. Keby nemali srdce, ťažko vyhrajú nejaký zápas. Európa je vyrovnaná, každý hráč si musí uvedomiť, že dnes musí podať najlepší výkon aký vie. A my sme na ihrisko vždy chodili s týmto pocitom. Neexistuje, že sme išli s tým, že nám je jedno, ako to dopadne. Keď sme prehrali, ja som vždy plakal. Otec ma ešte vyhrešil, že čo rumázgam, kričal po mne, že veď si mal dať gól.“

Bola vtedy v Slovane zdravá konkurencia?
„Konkurencia dnes nie je iná. Iba doba. Každý má predsa tú istú možnosť. Peniaze sú všade. Veď v Kyjeve sú dnes traja Brazílčania. Kde sú peniaze, tam sú aj dobrí hráči. Talent má hocikto, musí len vedieť trénovať. Máloktorý klub má toľko peňazí ako tie špičkové, ale trénovať môžu rovnako. Ja som napríklad nebol práve ideálny typ na trénovanie. Ale mal som fantastickú vitálnu kapacitu pľúc a preto som nemusel až toľko trénovať, ako ostatní. Brácho toto nemal. Musel dvakrát toľko trénovať, ako ja. Ja keď som pred zápasom trénoval, nehral som tak dobre. Všimol si to už Jožo Vengloš aj Mišo Vičan. Sami mi hovorili, že mám dosť rokov na to, aby som si to prispôsoboval výkonu. Vedel som, že v pondelok – utorok musím ísť naplno, ostatné nie. Dokonca si spomínam, že som mal zlomenú lícnu kosť a dva mesiace som netrénoval. Išli sme potom na testy trénovanosti a ja som vyhral. Na fakulte povedal brat profesorovi, aby si tie prístroje strčil do riti (smiech). Ale hovorím, to je individuálne. Brat keby netrénoval, tak skončí. To isté Kolo Gőgh.“

V tomto sa asi futbal veľmi nezmenil, tréningový proces je len iný. Súhlasíte?
„Zoberte si Hamšíka. Ten hrá 75 minút fantasticky, ale potom výkon klesá. Tréner to vie, veľakrát ho v tomto čase strieda. Ak sa hrá dobre, vediete 3:0, tak ho nechá, ale ak je 2:1, tak ide dolu. Pritom je to rozdielový hráč. Ale toto je dnes dôležité, že tréner musí mať hráča dobre prečítaného. A toto sme mali aj my. Napríklad taký Juro Novotný u nás v Slovane. Toho ste natočili na kľúčik a išiel celý zápas. Ale v konečnej fáze záleží aj od toho, akú má prihrávku. A on aj Hamšík už ku koncu nemali také presné pasy. Takže tréner vie, že teraz je čas, aby som striedal. V tomto je dnešný futbal rovnaký, ako ten náš.“

Kto bol najlepší hráč, proti ktorému ste hrali?
„Kevin Keegan. Nepríjemnejší súper neexistoval. Na Cruyffa som hral trikrát osobku. Ale na Keegana sa nechytal. Bol veľmi nevyspytateľný. Vedel som, že musím byť tri kroky pred ním. Keď išiel center na jeho hlavu, nestačil som niekedy ani zareagovať. Ešte nešla lopta a on už bežal. Mal perfektný prehľad.“

Dušan Galis nám v rozhovore prezradil, že chcel do Slovana hráča, ktorý bol vynikajúci, ale mal smolu, že pochádzal z iného mesta a kabína ho neprijala. Bolo to takto aj za vašich čias?
„U nás to bolo iné v tom, že každý chcel za Slovan hrať. K nám prišlo množstvo skvelých hráčov, spomeniem Škorupu. Ale boli sme takí nabití, že napokon skončil v Prešove. Napríklad aj taký Tománek. Po čase musel proste odísť. Keď som prišiel do Slovana ja, tak v tom čase čo ja viem chcelo ísť do mužstva neskutočne veľa mladých hráčov. Ale naozaj neskutočne. A keď spomínate Galisa, na neho som hral tiež dvakrát osobku. Ja som ho volal Lojzo. Viete že má dve mená Peter a Dušan, tak u mňa bol Lojzo. A keď hral proti mne za Košice, tak sa ho počas zápasu pýtam, “Ako? Čo rodinka?“ A potom k nám išla lopta, ja som ju prebral a prihral. A keď som mu to urobil asi po štvrtýkrát, tak mi odvrkol, že už so mnou nebude debatovať. Tak som mu odpovedal, že „veď ti nikto nekáže.“ A vzápätí som mu to vyviedol znova (smiech). Musel som niečo vymyslieť, pretože ako hráč bol veľmi nepríjemný, mal dlhé lakte a ak sa dostal pred vás, nebola šanca ho zastaviť. Hráča musíte mať prečítaného, aj dnes by som niečo podobné musel robiť Ronaldovi. Nie za cenu hrubého faulu, ja som nikdy nemal ani len žltú kartu, aj keď je pravda, že červenú áno (smiech). Nerobil som ani „šmýkačky“, lebo Miško Vičan zvykol hovoriť, že „keď si raz na riti, nie si futbalista“. To bola pravda.“

Červenú?
„To bolo za rečnenie a bolo to nesprávne. Možno si spomeniete na meno Bucek. To bol chlap ktorý nemal rád Slovan, ale na disciplinárke si ma zastal so slovami, „tohle rozhodčí nemohl slyšet.“ Ja som mu vraj povedal, že je český.. viete čo (úsmev). Ale v skutočnosti som sa opýtal, „toto nebola jedenástka?“ Lebo brat Jano išiel do šestnástky a súper mu skoro zlomil obe nohy. A rozhodca iba povedal ,„hrej, hrej.“ Verte mi, chcel som mu jednu natiahnuť, ale to už by som nikdy nemohol hrať futbal. Brat ma chytil a vyviedol z ihriska a rozhodcovi vytrhol červenú kartu z ruky. Tie snímky mám doteraz doma. Potom sme išli na disciplinárku, 613-ka ma čakala pred Slovanom, každý si myslel, že ma oslobodia. Šéf DK mi však oznámil, „jsme rádi, že máte čistej registr, ale bohužel, dva měsíce nepodmíněne.“ Čo som mohol robiť? Tak som sa postavil a povedal som: „Ja som rozhodcovi nepovedal, že je k…, ale vy ste tu k… všetci do jedného (smiech). Veď som bol vylúčený za nič. Pán Ježek mi to potom vybavil, aby som dostal iba tie dva mesiace.“

Komu dnes fandíte?
„Real a Barcelona, to sú moje kluby. Ale keď by som si mal vybrať, kde by som chcel hrať, tak v Anglicku. To je neuveriteľná atmosféra. Hral som vo Wembley, ešte sme boli iba v kabíne a diváci už spievali. Tam nevnímate, koho vlastne povzbudzujú, lebo sa spieva. U nás som toto zažil na derby Slovana s Trnavou. Dnes? Bojíte sa ísť na zápas. My sme hrali s Teplicami a prišlo 20 tisíc divákov. Boli sme sklamaní, prečo tak málo. Naposledy zápas Slovana s Ružomberkom 710 divákov. To sme my mali na tréningu a to bolo ešte málo. Nám keď Mišo Vičan povedal nahlas, že zajtra si dáme futbal na veľké brány, tak na druhý deň bolo dvetisíc ľudí na tréningu. Je pravda, že sme nemali také možnosti, ako dnes, že futbal je v TV od rána do večera. Ale mali sme srdce. A to dnes hráčom chýba. Keď som raz Slovanista, tak som Slovanista. Ale dnes neviem či som, veď ja tam nikoho nepoznám. To, že nemáme štadión, je samozrejme kľúčová vec.“

V dokumente Finále sa objavil aj Marián Masný, ktorý sa po známych problémoch uzavrel do seba a jeho pohľad na svet je veľmi skeptický. Ako si na neho spomínate?
„Béla bol jeden z najlepších futbalistov, akého som poznal. Že dopadol ako dopadol je iná vec. A nemať ho v národnom mužstve, nebolo by nikdy tam kde. Slovan to isté. Jeho futbalové myslenie bolo o sto rokov vpredu. On vedel dopredu, čo urobí s loptou, pričom ešte ani nedostal prihrávku. Masný, Švehlík a môj brat Jano hrali spolu v útoku. Ale mozog celého bol Masný. On sa pozrel na oboch, a hneď vyhodnotil, ktorý je v lepšej šanci. Málokto na svete toto má. Nevidel som Mariána 30 rokov a to sme bývali oproti sebe. On mal svoje veci, ktoré tento svet neuznáva, ale futbalista to bol neuveriteľný. On je super chalan.“

Sledujete zápasy Slovenska, ako sa vám pozdáva súčasná reprezentácia?
 „Nedávno sa objavili informácie, že každý hráč chce za štart v reprezentácii päťtisíc eur. Ja neviem.. to je krásny peniaz nie? A pomaly sa išli urážať. Veď štart za národné mužstvo dáva hráčovi väčší kredit. Toto napríklad Csontó vie. On predsa ľahšie predá hráča, ktorý má nejaký štart v reprezentácii. My sme po finále v Belehrade sedeli v kabíne a dali nám sedmičkovú Plzeň. Prišiel za nami Maier a pýta sa, „a čo vy Česi nepijete?“ Tak sme mu vysvetlili, že nemáme peniaze. V tom sa otočil, dal barmanke päťsto mariek a hovorí: „Nalej tým chudobným Čechom.“ Mňa sa to netýkalo, ja som bol Slovák (smiech). Naši šéfovia neurobili vôbec nič. V Bulharsku keď sme hrali, dali nám sto dinárov. A dnes nechcú hráči hrať pod päťtisíc eur…“

FOTO v článku: archív J.Č.