Miloval Slovan, Slovan miloval jeho

V Slovane hralo veľa vynikajúcich hráčov, každý v ňom zanechal nejakú stopu. Jedného milovali ľudia pre to, že svojou hrou napĺňal tribúny, ďalšieho pre to, že sa vedel klubu oddať naplno a nechával v hre kus srdca. Medzi tých, ktorí mali v sebe oba tieto atribúty, patril aj Samuel Slovák. Samo bol univerzálny hráč, ktorý nastupoval na poste krajného obrancu, záložníka, neraz sa objavil aj na hrote. Diváci ho milovali. So Samom sme si po čase zaspomínali na jeho bohatú hráčsku kariéru, počas ktorej vystriedal viacero zahraničných líg.

Samo vy ste do Slovana prišli podobne ako napríklad Igor Demo, či Róbert Tomaschek z Nitry. Ako si spomínate na váš prvý kontakt so Slovanom?

„Ja som prišiel do Slovana ako žiačik, v žiackom veku, relatívne skoro. Spomínam si hlavne na staré Tehelné pole, kde som prišiel ako chlapec s otcom, aby sme sa stretli s pánom Urbanom, ktorý bol vtedy tajomník a dohodli môj prestup z Nitry. Bol som naštepený od otca Slovanom od malička, stal som sa slovanistom pomerne rýchlo.“

Ktorí hráči z toho kádra, keď ste vy začínali sa spolu s Vami neskôr objavili v A-mužstve Slovana?

„Z tej mojej partie bol v „áčku“ chvíľu brankár Martin Trančík,  ligu hrával aj Peťo Polgár.“

Pochádzate z rodiny, kde sa okrem vašich rodičov venujú herectvu aj vaši súrodenci, čo rozhodlo v prospech futbalu?

„Futbal ma od malička bavil, v relatívne mladom veku som vynikal, preto som ostal pri futbale a neskúšal nič iné. Málokomu sa podarí, že sú vo futbale rodinné dynastie, ako sa to podarilo napríklad Weissovcom či Kozákovcom.“ 

Čo pre vás znamenalo pôsobenie v Slovane?

„Zažil som to obdobie 90-tých rokov, počas ktorých sa obnovila dominancia Slovana v Československu, čo ma ovplyvnilo – bol som súčasťou veľkého klubu. Ja som prišiel do A-mužstva Slovana, keď sa hrala slovenská liga, vtedy bol Slovan mužstvom, ktoré malo meno, má ho aj dnes. V tom čase bola kvalitná liga, mali sme aj väčšie návštevy. Bolo to pekné obdobie.“

Pamätáte si na svoj prvý gól v drese Slovana?

„Svoj prvý gól som dal proti Servette Geneva v prípravnom zápase. V tom čase sa v lete robili také mini turné s dobrými súpermi. Tréner Galis mi dal možnosť hrať v tomto zápase, ktorý sme odohrali v roku 1994.“

Ako mladý hráč ste prestúpili do CD Teneriffe, ako k tomuto prestupu prišlo?

„Bola to zhoda okolností, posledný rok mojej zmluvy so Slovanom som mal dobrú sezónu. Dostal som sa aj do reprezentácie, hral som dobre, Španieli si ma všimli, napokon sa zrealizoval prestup.“

Pre mladého hráča bývajú začiatky v novom prostredí ťažšie, nová krajina, reč, kultúra. Ako to bolo s vami?

„Jazyk som sa naučil rýchlo, keďže to nie je ťažký cudzí jazyk. Začiatky boli ťažké, musel som sa aklimatizovať, zvyknúť si na iný štýl a väčšiu konkurenciu v mužstve. Asi po štyroch mesiacoch sa mi začalo dariť, začal som pravidelne hrávať a nastupovať v základnej zostave.“

Boli ste v Španielsku sám?

„Nie, bol som tam aj s manželkou.“

Čo by ste povedali o Teneriffe? Akí sú ľudia na tomto Kanárskom ostrove?

„Môžeme povedať, že som mal dobré skúsenosti s ľuďmi aj so všetkým okolo. Je to pekná časť sveta, kde je stále výborné počasie, navyše v Španielsku je futbal náboženstvom. Aj keď v čase, keď som odchádzal zo Slovana, mal pekné návštevy. Tu to ale bolo iné a nedalo sa to porovnať. Pre futbalistu je to raj na zemi, hrať pred takouto kulisou.“

Mali ste počas sezóny aj čas na kúpanie v oceáne?

„Samozrejme že áno, ale tým, že človek má oceán „pod nosom“, mu to ani tak nepríde. Boli obdobia, kedy som sa nešiel kúpať ani dva mesiace, nebavilo ma to (smiech).

V Španielsku ste odohrali zápasy proti gigantom ako FC Barcelona, Real Madrid či v tom čase FC Valencia, aké máte na ne spomienky?

„Hlavne s Realom Madrid to boli také bratovražedné zápasy. Dvakrát stratil titul v poslednom kole na Teneriffe, oni nás nemali radi, na titul im stačila remíza, ale nám sa ich podarilo zdolať. Špeciálne si spomínam na stretnutie, ktoré sme vyhrali 4:3, bol to výborný zápas, kvalitný futbal sa hral na oboch stranách. Barcelona má obrovský štadión, tie zápasy si človek pamätá. Aj vo Valencii majú obrovský štadión, kde chodí okolo 75 000 divákov. To sú také kolosy, človek si na to potom zvykne, ale  keď som na tie štadióny prvýkrát vstúpil, tak som sa počas rozcvičky len obzeral okolo seba (smiech).“  

Po päťročnej anabáze v Španielsku ste prestúpili do Slovana Liberec, kde vám účinkovanie moc nevyšlo. Prečo?

„Bolo to také nešťastné obdobie, posledný rok som sa zranil ešte v Španielsku, a hneď aj v Liberci, čím som dva roky nehral futbal.“ 

Ďalšou zastávkou bol Norimberg. Mali v tomto prestupe prsty aj Vittek s Mintálom, ktorí v ňom pôsobili?

„To nie, ale určite mi pomohlo, že tam boli Robo s Marekom, ktorí Slovákom spravili dobré meno. Ja som bol dva roky bez futbalu, považoval som Norimberg ako fantastickú možnosť návratu na ihrisko a reštart kariéry vo veľkom futbale. Išiel som tam na troj-štvormesačnú skúšku ohľadom môjho zdravotného stavu. Koleno mi vydržalo, podpísal som zmluvu na dva roky.“

Ako by ste porovnali Nemeckú a  Španielsku ligu?

„Záujem o futbal je veľmi podobný. Povedal by som, že v Nemecku sú fanúšikovia lojálnejší, bez ohľadu na to, či mužstvo hrá dobre, alebo sa mu nedarí, chodia na futbal vo veľkom počte. Futbal sa hrá kvalitnejší v Španielsku,  je zameraný hlavne na technickú kvalitu hráčov.  V Nemecku je to viac o bojovnosti.“

Z Norimbergu viedli vaše kroky späť do Slovana, s ktorým ste po desiatich rokoch  získali titul,  nechceli ste ešte hrať v zahraničí?

„Ak by som chvíľu počkal, možno by sa niečo naskytlo. Bol som však dlho preč a chcel som sa vrátiť domov. Slovan bol navyše v období, kedy sa budoval nový tím, veľa zavážili aj slová Jána Švehlíka, ktorý ma prehovoril. Svoj krok neľutujem, vytvorili sme výbornú partiu s hráčmi okolo Joža Valachoviča, Ľuba Meszároša, Braňa Obžeru a ďalších, s ktorými sme získali titul. Nesmierne si ho vážim, boli to pekné momenty.“

Po skončení kariéry ste sa dali na trénerskú dráhu, bolo pôsobenie v Slovane vašou prvou zástavkou?

„Nie, najprv som rok a pol trénoval  juniorov v Slovane. Bola to pre mňa výborná škola. Skúsenosti, ktoré som získal, sa mi neskôr celkom dobre podarili aplikovať pri A-mužstve.“ 

Vašim asistentom bol aj Pavol Sedlák, váš bývalý spoluhráč, ako sa vám s ním spolupracovalo?

„Veľmi dobre. Paľo prišiel po pol roku k nám, je to múdry človek, ktorý nám pomáhal hlavne s kondičnou prípravou, odviedol dobrú robotu. Málokedy je výborný hráč aj dobrý kondičný tréner, to je taká vzácna kombinácia. Väčšinou kondiční tréneri futbal nehrávali, on je výnimka.“

V Slovane ste viedli svojich bývalých spoluhráčov, kamarátov, bolo ťažké vydobyť si u nich autoritu a rešpekt?

„Každý mladý tréner si musí získať hráčov svojou odbornosťou, čo myslím, že sa mne podarilo. Bez ohľadu na to, či som s niekým hrával, alebo nehrával, keď som niečo hovoril, hráči ma počúvali a rešpektovali. S disciplínou som nemal žiaden problém, aj keď každý hráč je iný.“  

Čomu sa dnes venuje Samuel Slovák?

„Aktuálne som prijal ponuku na zväze, kde budem mať zaujímavú prácu. Od februára začínam pracovať pre slovenský futbal, je to práca, ktorá ma inšpiruje. Veľmi sa na to teším.“

Máte štyroch synov, dočkáme sa  v budúcnosti na Tehelnom poli mena Slovák?

„Uvidíme, Jurko so Šimonom sú už v prípravkách, futbal ich baví, sám som zvedavý ako sa im bude dariť, ako sa dostanú cez tie krízové momenty, ktoré stretnú každého mladého hráča. Budem ich podporovať a bol by som rád, ak by sa meno Slovák v budúcnosti na Tehelnom poli objavilo. Majú však pred sebou dlhú cestu.“

Foto: Archív S.S., SITA, Miro Gasidlo