Lipták s belasým srdcom

Jozef Pethö oslávil v tomto roku päťdesiatku. Bývalý útočník Slovana, ktorého si fanúšikovia pamätajú v drese s číslom 19, je ďalším  budúcim členom organizácie Belasé perute, bývalých vynikajúcich hráčov klubu. Zároveň je ďalším respondentom v našej pravidelnej rubrike, v ktorej sa venujeme hráčom, ktorí už dávnejšie ukončili aktívnu činnosť a v ktorej sondujeme, čo dnes robia. S Jozefom Pethöom sme sa stretli pred zápasom Slovana s Lokomotivom Jaroslavľ a toto stretnutie v nás zanechalo hlboký dojem. Bývalá opora Slovana totiž v momente spustila dlhé rozprávanie o svojej bohatej kariére, v ktorej sa vyznala zo svojich trápení, radostí, splnených i nesplnených cieľov. Ako sám poznamenal, pokojne by z toho mohla vzniknúť aj kniha. Napriek tomu, že Jožko Pethö je rodákom z Liptovského Mikuláša, o Slovane rozprával ako o vlastnom dieťati. Ihneď bolo zrejmé, že tento klub navždy zostane jeho srdcovou záležitosťou. V ďalšom rozprávaní sa dozviete aj to, ako málo stačilo k tomu, aby sa stal šesťnásobným majstrom Českej republiky, čo si myslí o dnešnom hokeji a prezradil aj mnohé zaujímavosti zo svojho zahraničného angažmá. Nezabudol prezradiť aj niečo zo svojho súkromia a samozrejme sme sa dozvedeli aj tú najhlavnejšiu odpoveď, čo dnes Jozef Pethö robí.

Slovan – životná láska

Ako sa rodák z Liptovského Mikuláša dostal do Slovana?

„Ja som Slovanista už odmalička, o čom svedčí aj moja detská izba. Mal som v nej vylepených bratov Šťastných, poznal som celé mužstvo. Bol to môj veľký sen, ktorý sa mi splnil v roku 1981. Z Liptovského Mikuláša som ako šestnásťročný išiel do Dubnice a odtiaľ po roku do Slovana. Vybral si ma pán tréner Walter. Prežil som v ňom desať krásnych sezón, medzitým som si jeden rok odkrútil na vojenčine v Trenčíne. Po splnení tohto sna som mal aj ďalší, dostať sa do môjho obľúbeného klubu ako tréner. Toto sa mi rovnako splnilo a ja verím, že zostanem v Slovane čo najdlhšie. Chcem mladým hráčom odovzdať všetko to, čo som tu zažil ja, aj keď podmienky boli v tej dobe úplne iné.“

Aké boli vaše začiatky?

„Najskôr to bolo ťažšie, pôsobenie v Slovane mi však dalo veľa aj po životnej stránke. Bol som tu vtedy sám, rodina prišla neskôr. V dvadsiatich rokoch som sa oženil a dostal som od klubu byt. Na tú dobu to boli pre mňa fantastické veci. Mrzí ma iba jedno, že sme so Slovanom nedosiahli nejaký výraznejší úspech.“

Slovan však vtedy svoju kvalitu mal a tribúny praskali vo švíkoch. Ako si na to spomínate?

„Keď spomeniem mená ako Pašek, Rusnák, Dornič či Pokovič, tak musí byť každému jasné, aká sme boli silná generácia. Preto si aj teraz po čase cením, že som sa medzi takými menami presadil. Dostal som sa vtedy aj do reprezentácie dvadsaťročných.“

Ktorý zápas v drese Slovana vám v pamäti utkvel najviac?

„Pamätných zápasov bolo strašne veľa. Som rád, že som hral federálnu ligu, kde sme boli spolu s Trenčínom a Košicami a to boli neskutočné zápasy. Vždy sme však mali smolu, že sme nehrali o vrchné priečky. Napríklad zápasy so Spartou boli vždy vypäté, vrelo to na ľade i v hľadisku. Slovan bol pojem a je ním dodnes. Po rozpade štátu sme potom hrali slovenskú ligu, no ani v nej sa nám ten titul nepodarilo získať. Bol som však nominovaný na prvý reprezentačný zraz v ére samostatného Slovenska, keď sme hrali vo francúzskom Rouene.“

Trojzáprah Hornák – Pašek – Pethö

 

Slovinské vykúpenie z Fínska

Po dvoch sezónach v slovenskej extralige prišla ponuka zo zahraničia však?

„Ja som odišiel do zahraničia až ako tridsaťročný, konkrétne do Fínska. Veľké pozitívum bolo, že som mohol ísť aj s rodinou. Na Fínsko však nemám dobré spomienky. Krajina je pekná, neboli mi však splnené podmienky, na ktorých sme sa dohodli, bola to skôr taká dlhá dovolenka. Potom som dostal ponuku zo Slovinska, kde to bolo oveľa lepšie, rodina však zostala na Slovensku, čo bolo pre mňa ťažšie, nacestoval som nespočetne veľa kilometrov, ale zvládol som to.“

Bolo vtedajšie slovinské volanie jediným?

„Pred Slovinskom som sa dohodol opäť so Slovanom, no cez pána Lehockého zo Zvolena prišli s ponukou aj Slovinci. Boli to na tú dobu skvelé podmienky, a preto som sa s Dušanom Pašekom, vtedajším predsedom klubu dohodol, že to chcem ešte skúsiť vonku. Nerobili mi problém.“

Bolo to ľahké rozhodnutie?

„Do Slovinska som prišiel po angažmán vo Fínsku znechutený. Ja som však ešte pred Fínskom dostal ponuku zo Vsetína, kde pôsobil môj bývalý spoluhráč Stano Pavelec. Vsetín vtedy postúpil do extraligy a dnes vieme, čo v nej dosiahol. Šesť titulov, z toho päť v rade, hráči tam mali fantastické podmienky. Vtedy som netušil, aká lukratívna ponuka to bola, Stanovi som ju však odmietol s tým, že som sa už sľúbil do Fínska. Môžem povedať, že ma to doteraz mrzí. V živote aj v hokeji musíte byť v správnom čase na správnom mieste, ja som nebol.“

Ako teda prebiehala vaša hráčska kariéra v Slovinsku?

„Tri sezóny som hral v Kranji slovinskú ligu a dve sezóny na Blede, ktorý hral Alpskú ligu. Keď som potom prišiel domov, každý sa mi smial, kde som sa ocitol. Otázky typu, či sa v Slovinsku vôbec hrá hokej boli veľmi časté. Ja keď som však videl tých hráčov a tú mentalitu, to bolo niečo neskutočné. Na tie podmienky, na to málo registrovaných hráčov sú Slovinci doslova fenomenálni a to, čo dokázali, je neskutočné. Majú hráčov v NHL, KHL, dvoch dokonca aj v Slovane. Žigu Jegliča som mal v slovinskej „dvadsiatke“ a už vtedy som hovoril, že ten chlapec môže niečo dosiahnuť. Keď ho dnes vidím na ľade v drese Slovana, je to pre mňa niečo krásne. Všetci tí, ktorí sa mi vtedy smiali, teraz musia otvárať ústa. Svet ide veľmi dopredu, či Maďari, alebo Slovinci dnes dokážu potrápiť každého.“

Výsledky Slovincov, či už na olympiáde, alebo MS vás teda zrejme neprekvapujú…

„Neprekvapuje ma to absolútne. Ja som dokonca v čase, keď som v Slovinsku viedol „dvadsiatku“, mal isté náznaky, že by som mohol prejsť k seniorom. Napokon však zväz na túto funkciu nominoval Kopitara staršieho, ktorý je tam dodnes, a s ktorým som v Slovinsku hrával v jednom mužstve. Asistenta mu vtedy robil ďalší môj spoluhráč Župančič. Napokon som však aj rád, že to tak skončilo, pretože okrem toho, že som si na Slovensku mohol urobiť trénerskú A-licenciu, chcel som byť aj pri rodine. Ten život bez rodiny nie je a nebol jednoduchý, moja manželka to však zvládla. Bolo to veľakrát všetko iba na jej pleciach, ja som sa snažil pomôcť tak, ako to išlo. Cestoval som domov vždy, keď to bolo možné. Slovinsko bolo relatívne blízko, aj tak som však nacestoval neskutočné množstvo kilometrov.“

Dá sa povedať, že vám táto krajina prirástla k srdcu natoľko, že ju môžete pokojne nazvať druhým domovom?

„Je to moja srdcovka. Mám aj Facebook len kvôli tomu, aby som bol v kontakte s priateľmi zo Slovinska. Dovolím si povedať, že ja som v Slovinsku nikomu hokej neznechutil, drvivá väčšina chlapcov, ktorých som trénoval, hrávajú dodnes. Podmienky v Slovinsku nie sú momentálne ideálne, napriek tomu tí chlapci hrávajú aj za to málo. Ja som mal šťastie aj v tom, že mi v Slovinsku nikdy nič nedĺžili, splnili mi to, na čom sme sa dohodli. Mal som pekné ubytovanie, kompletnú stravu. Navyše tým, že som rodák z Liptova, veľmi rád lyžujem a počas kariéry som sa k tomu veľmi nedostal, tak ako tréner som prelyžoval slovinské Alpy krížom – krážom a v podstate zadarmo. Kedykoľvek som mohol vycestovať aj k moru, tí ľudia mi naozaj pripravili všetko, na čo som mal chuť. Na to nikdy v živote nezabudnem, to sa ani nedá.“

Návrat na rodnú hrudu

Váš návrat na Slovensko je spojený s ďalšou časťou životného príbehu, trénerstvom. Ako k tomu prišlo?

Ja som pôvodne myslel, že sa na Slovensko ani nevrátim. Možno som za tie roky, čo som tu nebol, zameškal niečo ako tréner, ale po návrate som sa dostal aj k Jergušovi Bačovi do reprezentácie šestnásťročných a to je vždy mimoriadne cenné, keď sa dostanete do reprezentácie. Ja som si však v podstate kariéru urobil v Slovinsku, kde som pôsobil trinásť rokov.  Päť rokov som hral, zvyšné roky som trénoval. Viedol som mužov a rok som pôsobil ako hlavný tréner reprezentácie Slovinska do 20 rokov. Podmienky sa však zhoršovali a ja som si potom na Slovensku urobil trénerskú A – licenciu. Ihneď potom som dostal ponuku zo Senice, kde som viedol dorast Dukly a na toto obdobie mám krásne spomienky. Prešli mi pod rukami výborní hokejisti, ja na Záhorákov veľmi rád v dobrom spomínam. Potom som dostal ponuku trénovať juniorku Ružinova, čo bolo dobré pre mňa aj z toho pohľadu, že som chcel zostať doma. Chcel som byť bližšie k rodine, hlavne k môjmu osemročnému vnukovi, ktorý hrá hokej. Aj v Ružinove som našiel výbornú partiu chlapcov, ktorí síce v skromnejších podmienkach, no o to srdečnejšie urobili dobrú sezónu. A potom prišla ponuka zo Slovana, ktorej som sa mimoriadne potešil.“

Nastáva teda čas na našu hlavnú otázku, čo dnes robí Jozef Pethö?

„Trénuje juniorku Slovana. V Slovane som začal ako tréner dorastu a po roku som prešiel k juniorke ako asistent trénera Nelibu, čo bola pre mňa skvelá vec. Vždy som ho totiž obdivoval ako hráča, patril medzi mojich obľúbencov. Bol to poctivý obranca a taký bol aj tréner. Okrem tej pracovnej stránky sme si sadli aj ľudsky. Pán Neliba potom odišiel, ja som však pri juniorke zostal a pôsobím v nej aj v súčasnosti ako asistent Miroslava Mosnára. S Mirom som veľa zažil ako hráč, rovnako si rozumieme ako tréneri, aj ako ľudia. To je pri takejto práci nesmierne dôležité, bez toho tréneri nemôžu podľa mňa existovať. Máme rovnaký pohľad na hokej a spolupráca s ním ma veľmi teší.“

Získali ste s mužstvom už dve medaily, ako je na tom juniorka Slovana v súčasnosti?

„Získali sme titul majstrov Slovenska hneď v prvej sezóne, čo sa mne ako hráčovi nikdy nepodarilo. Bola to veľká vec, ale aj druhá sezóna nám vyšla. Prehrali sme až vo finále s Trenčínom, aj to je však výborný výsledok. Do tejto sezóny sme nastúpili skromne, začiatok nám nevyšiel, postupne sa však zlepšujeme a aj v tabuľke sa šplháme smerom nahor. Máme veľa chlapcov v reprezentácii, tak verím, že aj v tejto sezóne pôjdeme čo najďalej.“

Čo vám v tíme najviac chýba?

„My máme v Slovane perfektné podmienky, máme regeneráciu, akú má na Slovensku málokto, máme pekný štadión, pracujeme na kolektívnom duchu. Chýba nám však taký rodený strelec.“

Kedysi a dnes

Na ktorého trénera najradšej spomínate?

„Trénerov som zažil veľmi veľa, ale pán Walter je tým, na ktorého tak najviac spomínam, keďže bol môj prvý tréner v Slovane a sám si ma vybral. Každý mi však niečo dal a snažím sa veľa vecí aplikovať aj do svojej trénerskej filozofie.“

Ktorý hráč je, alebo bol pre vás modlou, vzorom či príkladom?

„Igor Liba. Obdivoval som ho vtedy a obdivujem ho doteraz. Som nesmierne rád, že vlani som si s ním mohol zahrať v jednom mužstve za legendy ČSSR a že som ho mohol spoznať aj po ľudskej stránke. (Zápas sa hral pri príležitosti zápasu hviezd KHL – pozn.red.). Druhým takým hráčom bol Zdeno Cíger, pre mňa ďalší famózny hokejista a teším sa, že sa venuje mládeži. Robí to skvele a veľmi mu držím palce. Čo sa týka zahraničných hráčov, vtedy sme nemali také možnosti obdivovať hviezdy v ligách spoza hraníc.“

Vedel by si Jožko Pethö predstaviť seba samého v drese Slovana v KHL, keby mal o dvadsať či tridsať rokov menej?

„Krásna otázka, už som nad tým aj rozmýšľal. Ja sa však hodnotiť nechcem. Vtedy bola iná doba, no vysnívané méty som mal. Dnes ma však teší, keď mi niekto povie že „Jožko, ty keby si bol mladší, tú KHL-ku by si si určite zahral“. Vtedy však také možnosti neboli. Trošku ma aj s Mirom Mosnárom mrzí, že napriek titulu, alebo hráčov, ktorí hrajú za reprezentáciu, nemáme nikoho v KHL. Chceli by sme teda dosiahnuť to, aby v blízkej dobe takýto hráč vyrástol pod naším vedením. Dnes majú tí chlapci neskutočné možnosti, no chýba im motivácia, ktorú sme zasa mali my. Ten prístup hráčov nie je dobrý, niekedy ich treba nútiť, čo ma zaráža.  Vidíme to aj na tom, že náš hokej nejde hore, ale naopak.“

To však zrejme nebude jediný problém. Viete pomenovať aj iné?

„Za mojich čias nebolo toľko trénerov. Bolo ich menej, ale aj vzťahy hráč – tréner boli vtedy lepšie. Pohybujem sa v tomto prostredí už dosť dlho na to, aby som to videl. Každý chce robiť podľa najnovších metód, ale nikam to nevedie. Česť výnimkám. Sú aj tréneri, ktorí chcú robiť, ale nie sú zaplatení. Pred nimi klobúk dolu.“

Fanúšik Slovana si Jožka Pethöa pamätá s neodmysliteľným číslom 19, mne osobne dodnes znie v ušiach hlas Ferka Štamberského, ako do mikrofónu kričí práve vaše meno. Uvidíme niekedy na ľade vášho nasledovníka?

„Všetko sa mi vracia vo vnukovi. Chcel som chlapca, mám dve dcéry (úsmev). Všetko s ním prežívam, hrá hokej, ako inak za Slovan (úsmev). Uvidíme, čo z neho vyrastie.“

Jozef Pethö dnes