Hráč s belasým srdcom

Richard Kapuš je klubovou ikonou Slovana. Hráčovi, ktorý získal so Slovanom úžasných šesť titulov bola vzdaná úcta, keď sa stal trinástym hráčom, ktorého zástava bola vyvesená pod strechu zimného štadióna Ondreja Nepelu. V Slovane odohral 655 zápasov, čo je najviac zo všetkých hráčov Slovana v histórii. Kamaráti, hokejisti mu inak ako Mara nepovedali. Pri hokeji zostal aj po skončení aktívnej kariéry, momentálne sa venuje trénerskej kariére, v Slovane má na starosti kadetov.

Aké sú vaše pocity?

„Je to nádherný pocit, a obrovská pocta. Mal som v uplynulých dňoch veľmi nabitý program, cestoval som 14 hodín zo Švajčiarska, takže som si to veľmi neuvedomoval. Takže emócie a ostatné veci, to všetko iba príde a postupne sa to začne vyplavovať.“

Nemali ste pripravenú ďakovnú reč?

„Ak by som si aj niečo pripravil, hneď ma začínajú napádať nové myšlienky a celé by som to domotal. Spoliehal som sa na to aj teraz a nič som si nepripravoval.“

Za tie roky ste toho v Slovane prežili veľa. Aký bol ten najväčší zážitok, ktorý vám navždy utkvie v pamäti?

„Ako prvý ma vždy napadne zisk titulu po 19-rokoch a môj víťazný gól. To už nikto nevymaže.  A potom samozrejme ďalšie tituly a iné pekné zážitky. Aby sme sa nebavili len o úspechoch, tak jedna taká situácia prišla v čase federálnej ligy, keď som ešte hral s mriežkou a hrali sme v Košiciach. ‚Zluftoval‘ som čistú prihrávku a ešte som aj spadol na zem. Celý zimák sa mi smial a ja som pomaly so slzami v očiach odchádzal z ľadu. Na to rovnako nikdy nezabudnem. Ale o nej veľmi nerozprávam.“

V pamätnej majstrovskej sezóne vytvoril úderný útok s Iľjinom a Pankovom. Výborne si rozumel aj ďalšími. S kým sa vám hralo najlepšie?

„Ak by som tu odohral dve, či tri sezóny asi by som vám vedel povedať.  Ale vzhľadom na to, koľko ich bolo, sa to jednoducho nedá. Okolo mňa sa vystriedalo veľmi veľa kvalitných hráčov. Veľmi nerád by som vybral niekoho. A treba pripomenúť aj časovú postupnosť. My sme po federálnej lige hrali o tretie – štvrté miesto, vpredu boli Košice a Trenčín, potom sme hrali o titul. Mužstvo sa menilo a ja som mal obľúbencov, aj keď sme hrali o to tretie či štvrté miesto, ale aj neskôr keď sme hrali o titul, či v Európskej lige. Ja si budem všetkých pamätať navždy. Ale môžem povedať, že som v kontakte so Zdenom Cígerom, Mirom Šatanom či Mišom Hudecom, máme kamarátsky vzťah, voláme si.“ 

 

Ako sa pozeráte na pôsobenie Slovana v KHL?

„Ja si stále myslím, že účasť Slovana v KHL má svoje opodstatnenie. Určite sa nájde veľa ľudí, ktorí mi budú protirečiť. Každá minca má ale dve strany. Poviem otvorene, že ak by hral Slovan extraligu, tak návšteva, aká tu je každý zápas, by bola asi až na finále. Ľudí to ťahá, na druhej strane by Slovan vypredával iné zimné štadióny v lige. Nájsť kompromis sa asi nedá. Na to, aby mohol Slovan hrať kvalitne extraligu, nie sú peniaze. Je to tak ako to je, ja to akceptujem, pre ľudí je to dobré.“

Proti Magnitogorsku boli pamätné stretnutia v Európskej lige, lákalo by ťa zahrať v KHL v drese Slovana proti takýmto mužstvám?

„Ruskú ligu, i KHL som si zahral. Mojim snom bolo ukončiť kariéru v drese Slovana, ten sa mi nesplnil. Veci sa vyvinuli inak a čo bolí, to prebolí. Zahrať by som si aj teraz myšlienkovo zahral, ruky ani nohy by už nestíhali“.

Počas vašej bohatej kariéry vás trénovalo viacero trénerov, koho by ste vyzdvihli?

„Podobne ako pri hráčoch, nerád by som niekoho menoval.  Počas mojej kariéry, nielen tej seniorskej som stretol veľa trénerov. A je iba málo trénerov, od ktorých si človek nedokáže nič zobrať. Možno aj takí sa nájdu, ale vravím aj tréner, ktorého som možno nemal rád , aj od takého si vie človek zobrať strašne veľa a posunúť sa dopredu. Tak ako nevydarené pôsobenie v Třinci, ma posunulo určitým smerom dopredu.“

Takmer celú kariéru ste odohrali v drese Slovana,  odmietali ste počas tohto pôsobenia iné ponuky?

„Mal som belasé srdce, mám ho a vždy ho budem mať. V Bratislave som sa narodil a odvtedy vo mne zostala celá atmosféra a vždy som hovoril, že by som tu raz chcel hrať. To sa mi splnilo. Tých splnených snov je viac. Neľutujem nič. Počas prípravy na juniorské majstrovstvá sveta sme spolu s Paľom Demitrom, Davidom Výborným, Janom Vopatom a Františkom Kaberlem vytvorili perfektnú päťku, ktorá ťahala mužstvo. Po šampionáte zvyšných štyroch draftovali, len mňa nie. Boli za mnou agenti  z Detroitu,  myslel som si, že mi patrí svet, odmietol som ich ponuku. Povedal som im, že ešte chcem ostať v Európe. Viac sa mi už neozvali, možno som si cestu do NHL zavrel aj sám. Ale nikto mi nezaručí, či by sa mi tam darilo, možno by som tam skončil ako farmový hráč. Možno by som nemal takú krásnu kariéru ako som mal, takže to nebanujem. Ja sa nemám za čo hanbiť.“

Hráči Slovana prehrávajú veľa vhadzovani, čo bola bola vaša silná stránka, dá sa to naučiť?

„Ja som zo začiatku svojej kariéry začínal na krídle. Až neskôr ma jeden tréner postavil na centra. Mne sa to moc nepáčilo, napokon to bol dobrý krok. Čo sa týka buly tam je strašne veľa vecí, ktoré sa snažím naučiť aj svojich zverencov, či už v Slovane alebo v reprezentácii. Málokto si dá povedať. Dôležité je všímať si súpera, ako drží hokejku, či podhmatom alebo nadhmatom. Ako si postaví svojich spoluhráčov. Všetko sa dá predvídať. Neviem, či sa to dá úplne naučiť, ale niečo sa natrénovať dá.“

Aký bol váš najdôležitejší gól vašej kariéry?

„Na klubovej úrovni ten rozhodujúci, víťazný v piatom zápase proti Košiciam, keď sme vyhrali po predĺžení a rozhodli celú sériu. V reprezentácie bol pre mňa pamätný gól proti Fínom, keď v Petrohrade od nás nikto nič nečakal, a my sme sa ocitli vo finále. Tých gólov si pamätám viac, ale tieto dva sú tie, ktoré človek nikdy nevymaže“.