Ešte nie je čas na to, aby sme mali zahraničných trénerov, myslí si Štefan Maixner

Jedným z hráčov, ktorí patrili v 90.tych rokoch k zlatej belasej generácii bol aj Štefan Maixner. Ten v zápasoch vynikal svojou rýchlosťou, dravosťou a bojovnosťou. Ako nám sám v našom rozhovore prezradil, mrzia ho zranenia, ktoré mu zabránili k lepším výkonom. Dodal, že návrat po zranení do zostavy nebýva ľahký.

S futbalom ste začínali v Prievoze,  čo rozhodlo v prospech Rapidu?

„V prospech Rapidu rozhodlo, že som býval ne začiatku Dolných Honov alebo Medzijarkov. Mal som to blízko, navyše chalani, ktorí bývali na našom sídlisku už hrávali za Rapid. Zobrali ma so sebou, tak som tam zakotvil.“

Kde si vás Slovan „všimol“?

„Nedá sa povedať, že všimol. Ja som sa našťastie dostal na Rapide do dobrej partie. Získali sme niečo také, ako titul Československa, volalo sa to Československý pohár. Nám sa najprv podarilo vyhrať tu v Bratislave, následne aj celoslovenský turnaj, na ktorom sa predstavili štyri kraje. A ako víťazi sme sa streli s rovesníkmi z Česka, vyhrali sme tak Československý pohár. To bolo za žiakov. Tým, že sme mali dobrý tím, sme pravidelne vyhrávali majstrovstvá Bratislavy. Prví hráči, čo od nás v pätnástich odišli do Slovana boli Vlado Gála, či Jano Sláva. Mňa Slovan zobral, keď som mal šestnásť rokov. Začínal som v béčku, kde trénoval Rudolf Novák. Potom si ma vytiahli do ligového dorastu. Pár zápasov som odohral aj za mužov, ktorí boli vtedy v druhej lige. Keďže som odišiel po roku na vojnu do Červenej Hviezdy, tak som  už nepomohol k postupu Slovana do prvej ligy. Bola tam teda výborná partia chalanov, ktorí hrali spolu od dorastu. Spomenul by som napríklad Ondreja Krištofíka, Ladislava Pecka, Alexandra Vencela, Dušana Tittela a mnohých ďalších.“

Aké to je pre športovca, keď odíde na povinnú vojenskú službu, má nejaké výnimky vo výcviku?

„Dnes neviem ako to funguje. Ja som bol na vojne ešte za komunistov, bola to „mazácka“ vojna. Úľavy boli tým, že som chodil na tréningy. Do kasární som chodieval večer. Nevyhol som sa povinným výcvikom či upratovaniu. Ale môžem povedať, že som mal dobrú vojnu.“

Po návrate z vojny si vás vybral do Dunajskej Stredy tréner Juraj Szikora, dlho ste váhali nad návratom na Tehelné pole?

„V tom čase som dostal cenu zo Slovana za najväčší talent roka. Počas vojny nastala trojvýmena, Ekhardt išiel do Slovana, Tibenský do Trnavy a ja som zo Slovana prestúpil do Červenej Hviezdy. Táto výmena ma vtedy zamrzela. Bol som nútený ešte rok ostať v Červenej Hviezde, kde sa tiež zišla celkom dobrá partia. Spolu s Tiborom Jančulom si ma tréner Szikora zobral do Dunajskej Stredy. Mal som štastie na partiu chalanov,  ktorá sa tam v tom čase zišla. Prvý rok sme prvé dva domáce zápasy prehrali, tréner Lešický, ktorý viedol Nitru povedal, že Dunajská Streda je prvý kandidát na zostup. My sme však ešte tri kolá pred koncom viedli ligu. Slovan v tej dobe vyhral československý titul, keď ma oslovili, bol som rád, že môžem hrať doma. Slovan bol klub môjmu srdcu blízky, hlavne bratislavský.“

So Slovanom ste získali tri tituly, ako si spomínate na to obdobie?

„V tom čase bol Slovan na Slovensku špička. Tie tituly, každý od nás očakával, nič iné sa nebralo. To, že nás páni Čaniga a Ondruš rozpredali ako celý tím, s tým sme mi hráči nemohli nič robiť. Ak by použili tie zarobené peniaze za hráčov do klubovej pokladnice, Slovan mohol byť ešte niekoľko ďalších rokov majstrom. Nestalo by sa to, čo sa stalo, že Slovan vypadol do druhej ligy. Čo bolo nepredstaviteľné v našich časoch. Až pán Černák potom priniesol do klubu stabilitu.“

Aké to bolo v Slovane za vašich čias a aké  to je dnes?

„Tým, že sa od človeka očakával v Slovane titul, podotýkam, že s tými hráčmi, to bolo také automatické. Účasť v reprezentácii bolo niečo navyše, odmena pre hráča, ktorý na tréningoch musel tvrdo na sebe makať. Život športovca navyše nie je ľahký. Ľudia si možno myslia opak, a vidia iba peniaze, ktoré za tým sú. V Slovenskej lige niektorí hráči často hrajú zadarmo. ÚLK alebo zväz by mal s týmto niečo urobiť. Mám pocit, že tá liga ide len a len dolu. Je tam určitá eufória, Trenčín a Žilina išli hore, ale nezdá sa mi, že by tí hráči boli konfrontovaní s Európskou súťažou. Mohli sme to vidieť aj na Slovane na jeseň. Pre mňa je to obrovská hanba. V našej dobe sme dokázali doma poraziť Dortmund, Ferencváros, aj keď sme prehrali napríklad s AC Milánom, boli sme mu rovnocenní súper doma. Tak isto si pamätám zápas s Trabzonsporom. Dnes, keď Slovan hrá s Moldavcami alebo má problémy so Severnými Írmi, to sa mne ťažko hodnotí, keďže je globalizácia vo futbale. V tímoch nie je toľko odchovancov. Za mojej éry sme sa s chalanmi poznali od dorastu, hrávali sme spolu dlhé roky. Hlavne sme ale boli slovanistickí srdciari. Väčšina chalanov hrala srdcom, dnes, keď sa človek na to pozerá, diví sa, či je toto možné. Niečo na tom klube nie je v poriadku, aj fans prestali chodiť. Verím, že tým hráčom sa nehrá dobre, ale ten, kto chce hrať za Slovan, musí cítiť na sebe tlak, vedieť, že na Slovan vždy tlak je. S tým sa treba vedieť vysporiadať. To, že je hviezda napríklad v Nitre, to ešte z neho nerobí dobrého hráča v Slovane. Neexistovalo, že by sme doma prehrali a remizovali a zase prehrali. To sa nám nestalo, ani keď sme hrali tri zápasy vonku. Nerozumiem niektorým veciam, ale majiteľ je bežec na dlhé trate. Snaží sa klub budovať, ale ten tlak je naňho väčší ako keď bol v Petržalke. Chce od hráčov, aby získavali tituly, keďže sa to od nich  očakáva. Osobne by som skúsil slovenského trénera, keďže som ešte nezažil zahraničného trénera, ktorý by mal na Slovensku úspechy, ohúril by Slovákov. Na Slovensku máme kvalitných trénerov, ktorí aj trénujú vonku. Navyše u nás doma nemáme toľko zahraničných hráčov v kluboch. 

V zápase proti Číne sa vám podarilo streliť tri góly, aké máte na ten zápas spomienky?

„Hrali sme turnaj v Šanghaji proti domácej Číne a Rumunom. Vtedy sa rozdeľovala reprezentácia, toto bol výber Slovenskej reprezentácie, bez československých reprezentantov. Boli sme tam dva týždne. Zápas mi úžasne vyšiel. V tom čase som akurát prestupoval do Slovana, cítil som sa výborne po psychickej stránke, veril som si. Veľmi príjemné spomienky mám na ten turnaj.“

Napriek tomu vám prestup do zahraničia nevyšiel, bolo to skrz časté zranenia?

„Áno máte pravdu,  všetci tí chalani, ktorí boli okolo mňa niekam išli aspoň na skúšky. Ja som absolvoval skúšku v Neuchâtel Xamax. Nemal som koleno v poriadku, pri zápase mi opuchlo, musel som sa vrátiť. Až deväť mesiacov som pauzoval, vypadol som aj z reprezentácie. Návrat späť do zostavy nebol jednoduchý. Ani nie rok na to, som mal opätovne problém s tým istým kolenom. Musel som s ním ísť na ďalšiu operáciu. V tom najproduktívnejšom veku som dva roky nehral. Je to život športovca, ja som žiaľ v tomto nemal šťastie. Keď sme boli na sústredení v Argentíne, nechcel som tam zostať, bolo to  ďaleko. To boli také ponuky, čo som mal. Potom som zrazu dosiahol vek 30 rokov a už som bol pre zahraničie starý.“

Pamätáte si na váš prvý zápas za A mužstvo po návrate z Dunajskej Stredy?

„Bolo to proti Nitre, vyhrali sme 3:1. Nastúpil som do zápasu ako striedajúci hráč tuším v 60.minúte. V 85. minúte som uzavrel skóre zápasu, keď som ľavou nohou brankárovi prepálil rukavice (smiech). Za Nitru chytal Ondruška.“

A rozlúčkový – posledný za Slovan?

„Ani neviem, nebol to vyslovene rozlúčkový zápas, ale  bolo to v poslednom kole. Vôbec si ho nepamätám, tá partia bola už úplne iná, ako tá, s ktorou som začínal. Bol som aj zranený, nevedel som dať v tej sezóne gól. V tom čase prišli Jančula, Majoroš, Timko, Varga, všetko reprezentanti. Pán Griga sa vyjadril, že so mnou neráta. Podľa mňa by mal Slovan viesť Slovanista, alebo niekto kto má blízko k Slovanu. Ešte nie je čas na to, aby sme mali zahraničných trénerov.  „

V Slovane v zime nastali zmeny aj v realizačnom tíme, čo na ne hovoríte?

„Ondrej Krištofík je šéf-tréner mládeže, bavili sme sa o možnej spolupráci. Neviem ešte, uvidím. Vrátil si aj Ladislav Pecko, je to dobrý impulz.

Viackrát sme spomínali výbornú partiu v Slovane, spomínate si na tréningy, kde ste sa doberali s mladými hráčmi?

„Áno, pamätám si na tieto veci. Viac si spomínam  na toto s Ľudovítom Lanczom, on bol starší, bol skúsenejší. Naschvál sme si dávali ťažké prihrávky, aby to ten druhý musel spracovať,  a aby nám to obom niečo dalo. Tie hecovania takéto, kto viacej trafí brvien, to bolo na Slovane vždy v rámci srandy. V kabíne navyše platilo pravidlo, (neviem ako to je dnes), že tí mladí museli počúvať tých starších. Kto sa spriečil, ten bol z kolektívu odsúvaný na druhú koľaj. Možno pre toto, ten tím fungoval. Mladí hráči, ktorí k nám prišli ako napríklad Igor Demo, Robo Tomaschek si uvedomili, že vďaka nám starším hráčom, hrajú tam kde hrajú a zarábajú tie peniaze, ktoré sme dostávali za víťazstvá. Neviem ako to funguje dnes, ale v tej dobe  človek za víťazstvo zarobil viac ako čo mal mesačný plat. My sme boli takto motivovaní vyhrávať. O tie peniaze tam až tak nešlo, lebo človek chcel vyhrávať. Peniaze boli len bonus k tomu, že sa vyhráva. Mladí rešpektovali svojich starších spoluhráčov. Keď zmizne rešpekt z trávnika, zmizne aj tvár mužstva.“

Kariéru ste končili v Petržalke, teraz sa do tohto to klubu vraciate. Čo je hlavným motívom vášho návratu?

„Ja som mal aj Petržalku rád. Keď mi vystavil tréner Griga stopku, Vlado Weiss mi podal pomocnú ruku. Nikto nevedel, ako dlho ešte budem hrať, keďže som mal cez tridsať rokov. Napokon som tam chytil ďalšiu futbalovú kariéru, najmä keď zo mňa urobili stopéra. Futbal na profesionálnej úrovni som napokon hral do 37 rokov, čo je v našom futbale rarita. Petržalka mala taký útulný štadión. Povedal by som priam výborný. Kontakt s divákmi bol pre hráčov výnimočný. Ku koncu mi pripadalo, že už nie je derby Inter – Slovan, ale Slovan – Petržalka. Ľudia si na zápasy Petržalky našli cestu, bolo to docela príjemné. Dovolím si tvrdiť, že  v nedeľu príde na zápas Petržalky viac ľudí ako na zápas Slovana, kde nerátam deti a ľudí, ktorí tam chodia zadarmo. Petržalka sa teraz zomkla tým, že mali tie problémy. Chalani ako Milan Strelec, Vlado Kinder, Tomáš Medveď hrávali za Slovan, zobrali to za svoje. Ľudia si ich dodnes pamätajú. Ja si osobne veľa mien z našej ligy nepamätám. My sme boli posledná generácia, ktorých ľudia poznali od prvého hráča až po náhradníka a dokázali ich vymenovať.

Kedy si najbližšie zahráte futbal?

„V sobotu idem hrať za Petržalku. Teším sa na zápas, možno sa mi podarí skôr zhodiť bruško (smiech). Atmosféra je tam prirodzená, domáca.“

Čomu sa dnes venujete?

„Podnikám v oblasti realít. Život športovca je náročný, v Slovane som pôsobil istý čas aj ako tréner. Žiaľ bohu som tam skončil, v tom čase som si tam s tými ľuďmi nemal čo povedať.“

Foto: SITA,  Archív ŠK Slovan a Tomáš Emrich